11. PRIAZNIVÝ VIETOR VŠEMOHÚCEHO (5)

22.6.2014

-předchozí část-

...

Po výsmechu zlo nezmizne, ale aktívne sa ešte rozširuje, pretože sa vníma ako smiešné, ale nie ŽIVOTNE ŠKODLIVÉ. Výsmech poskytuje iba emocionálne uvoľnenie pre bezumných (hlupákov) a bezstarostných, no nedáva kľúče k pochopeniu príčin zla v spoloCnosti. Taktiež nedáva ani prostriedky na jeho vykorenenie, odstránenie¹,. A takáto „satira a  humor“ sú v podstate: SAMO-PO-ŽIERANIE SPOLOČNOSTI ČLOVEKU PODOBNÝM, v priamom význame týchto slov, t.j. rôznorodosť kanibalizmu.

HLAVNÁ ŠKODLIVOSŤ DRVIVEJ VAČŠINY DIEL „SATIRY A  HUMORU“ POZOSTÁVA V TOM, ŽE PROGRAMUJÚ PSYCHIKU NA FALOŠNÉ (LŽIVÉ) EMOCIONÁLNE HODNOTENIE VYSMIEVANÝCH NEDOSTATKOV (DEFEKTOV), ktoré ďaleko nie každý dokáže sám racionálno-intelektuálne napraviť.

• Inteligencia ľúbi špekulovať o ideáloch dobra a spravodlivosti vo všeobecnosti. Ale akonáhle ideály dobra a spravodlivosti v spoločnosti nadobúdajú určitosť, vyjadrenú v prísnych lexikálnych formách, tak začínajú vyvolávať hrôzu v dušiach „inteligencie“ a obyvateľov. Z druhej strany, sledujúc bez najmenších otrasov, ako nositelia agresívneho individualizmu ničia prírodu a kultúru, v dôsledku sociálneho progresu, nechápaví „inteligenti“ spokojne a samoľúbo píšu dizertácie a udeľujú si stupne v slobodomurárstve a iných rádovych a mafiánskych štruktúrach. A málokto z nich sa cíti aspoň „smutne“. A ešte menej z nich premýšľa o tom, „čo robiť“²? (okrem toho, čo už bolo povedané k tejto otázke skôr, ide zároveň o názov známeho románu, rovnako ako aj komédia Gribojedova, ktorá mala vplyv na osud Ruska na konci 19. storočia). Alebo v ich chápaní („inteligencii“) prebiehajúce ne-súLAD-nosti sú - „zákonom materialistickej povahy“ (materialistickým ateizmom) alebo nevyspytateľnosťou ciest Hospodina (idealistickým ateizmom)³ atď., no nie výsledkom – jak ich osobnej, tak aj kolektívnej – nedbalosti, nesvedomitosti a rozpustenosti (roztopašnosti).

• Mocichtiví zároveň takmer už „ani nestíhajú“ požierať sa tak navzájom, ako aj mnohých iných okolo seba.. A niet ani nevyhnutnosti, ako niekedy v detstve, vyhľadávať a presvedčovať niekoho iného, aby sa stal ľudožrútom vo vzťahu k celým národom už nie „zo zábavy“ (ale ľudožrútom smrteľne vážne, bo kanibalizmus sa v tomto zmysle stal tichou normou tejto kultúry – pozn. prekl.). A ľudožrúti z  pokolenia na pokolenie (napr. klany úžerníkov Rothschildov, Rockefellerov) prezentujú seba ako dobrodincov ľudstva. (V ľudových povestiach Balkánu pritom vystupovali ako upíri cicajúci krv (peniaze, obeživo) spoloCnosti – pozn. prekl.).

• Po stáročia niet akcieschopných národov a cirkví, ktoré by vykorenili všetko toto zlo, hoci počet obyvateľov na Zemi na začiatku 20. storočia presiahol 1,5 mld. a podľa vtedajšej štatistiky bolo len 10 mil. otvorených adeistov. Na začiatku 21. storočia populácia Zeme presiahla 6 mld. a každý z týchto jedincov má potenciál ľudskej dôstojnosti, premrhaný v márnivosti, rovnako ako v časoch „religiózneho“ tmárstva, hoci dnes už tzv.“cirkvi“ vo väčšine krajín nedominujú nad spoločnosťou. No majorita dnes žijúcich ľudí, podobne ako aj v minulosti, nemá žiadne pochybnosti o svojej osobnej dobromyseľnosti a mravnosti (cnosti).

Obrovský počet detí po generácie vyrastalo v tomto systéme, (a)sociálno-inžinierskom programe. Sami sa učili žiť, hľadiac na život dospelých. V 20. storočí ich opantala závislosť na kine, TV a internete – továrňach na sny. Staršie pokolenia ich „dospelých“ ich učili, objasňujúc im život slovom, mlčaním a skutkom (svojim príkladom), podľa miery svojho chápania. Tak u veľkej väčšiny dietok pod vplyvom kultúry spoločnosti zdedenej od starších generácii dochádzalo k zničeniu tejto jednoty emocionálneho a zmyslového s-troja duše, ktorý má väčšina novorodencov a detí mladšieho veku. Dialo sa to počas celej histórie globálnej civilizácie, bez ohľadu na to, či v nej dominoval idealistický alebo materialistický adeizmus.

Chápanie novorodenca nie je veľké, ale existuje a je z väčšej časti v súlade s jeho emóciami a taktiež aj s okolitým svetom. Chápanie dospelého „je väčšie“, ako chápanie kojenca. Ale jednota emocionálneho a zmyslového s-troja duše, zodpovedajúca ľudskej dôstojnosti, u väčšiny opticky dospelých získaná nebola. Následkom toho vnímajú Vesmír ako nepriateľský voči sebe osobne, ako aj ľudstvu a na Boha zabudli alebo Ho vnímajú ako hluchého k ich volaniu.⁴ Nezískali nutnú jednotu emocionálneho a zmyslového s-troja duše, a tak nevnímajú samých seba (de facto) ako nepriateľa svojich vlastných detí, iných ľudí, seba samého, Vesmíru i Boha Tvorcu Všemohúceho.

Samotné:

1. inštinkty,

2. zombifikujúce programy, ktoré sú vlastné kultúre,

3.„Ja“-centrizmus chápania na osnove kaleidoskopického alebo mozaikového svetonázoru („opíjanie sa“ intelektom) bez ich zakomponovania v ľudskom s-troji psychiky väčšinou vyplavujú na úroveň vedomia lživé emocionálne hodnotenia situácie vo vzťahu k dôstojnosti človeka. Tak aj smerovanie ZMIEN v situáciách (procesoch), čo sa prejavuje ničením pre Človeka nevyhnutnej jednoty emocionálneho a zmyslového s-troja duše.

Nejde o niečo novoobjavené v psychológii človeka. V Sunne (zbierke svedectiev o výrokoch proroka Mohameda) bol zaznamenaný prorokov výrok: „Každý človek sa rodí ako muslim (v tom zmysle, že sa rodí s jednotou emocionálneho a zmyslového s-troja duše, v súhlase s Božou prozreteľnosťou a zodpovedajúcou „nulovému veku“) a až rodičia ho robia židom, kresťanom alebo polyteistom“ (uvedené vierouky sa podľa Koránu klasifikujú alebo ako zvrátené, prekrútené, deformované pravdivé Zjavenia – t.j. historicky reálny judaizmus a kresťanstvo, alebo ako bezbožné výmysly ľudí – mnohobožstvo, polyteizmus).

A hodnotenie tohto typu kultúry v Koráne:

„A stvorili sme už My džinov (duchov) i ľudí. Mnohí z nich však majetkom pekla sa stali (lebo): srdcia majú, čo nič nechápu; oči, čo nevidia; uši, čo nepočujú. Oni – sú ako dobytok, ba horší – zblúdilý. Sami seba do nechápania (zatratenia) odsudzujú.“ (súra 7:179) – preklad autorov pri pravdepodobne hlbšom chápaní zmyslu, odlišný od všeobecne publikovaných prekladov.

No podvedomé úrovne psychiky vydávajú inFormácie na úroveň vedomia nielen vo forme emocionálnych prejavov. Podvedomie vydáva inFormácie na úroveň vedomia aj v lexikálnych formách tých „jazykov“ (v najvšeobecnejšom slova zmysle, ako prostriedok kódovania inFormácie), ktoré sú typické každému jedincovi: verbálna reč, matematický jazyk, obrazy životných javov, ktoré v závislosti od ich charakteru možno chápať aj priamo, aj ako symboly – hieroGlyfy inotajového „jazyka“ atď. Pritom niektoré „jazyky“⁵ môžu byť spoločné pre mnohých jedincov v nejakej kultúre, no môžu byť aj výlučne osobné „jazyky“, ktoré sú špecifické iba pre psychiku daného jedinca. Avšak proces „výdaja“ inFormácie v lexikálnej forme toho-ktorého „jazyka“ je oveľa pomalší ako emocionálna forma (hudba, básne, film, divadlo, ako komplexnejšie mnohoúrovňové formy kódovania prenosu podprahových obrazov = formy, mier). Pretože to, čo sa vo forme emocionálnych prejavov predáva vedomiu v priebehu zlomku sekundy, môže vyžadovať mnohohodinový monológ (film) podvedomia nasmerovaný do vedomia v jednom z „jazykov“, v ktorom je hustota „zabalených“ inFormácií oveľa nižšia, ako v jazyku emocionálnych prejavov. A možnosti, ktoré ponúkajú „jazyky“ treba využívať, pretože s ich pomocou, v hocakom s-troji psychiky sa jedinec nachádza, je si spôsobilý zodpovedať na otázky:

• Čo konkrétne vyvoláva u neho radosť a čo nespokojnosť?

• Čo vyvoláva dobro alebo zlo v objektívnom, ale nie v subjektívnom zmysle, ktoré u neho vyvolávajú určité pozitívne alebo negatívne emócie alebo depresiu ako nedostatok emócii a síl?

-pokračování-