15.1.2017
úryvek z knihy "Dialektika a ateizmus: dvě neslučitelné podstaty"
Božie dopustenie — t.j. ak existuje Bohom otvorená možnosť prejaviť zo strany jedných subjektov priamy alebo nepriamy vplyv (nezapadajúci do noriem pravdoverných vzájomných vzťahov) voči iným subjektom, ktoré sa sami odklonili od objektívnej pravdovernosti[1].
V závislosti od toho, ako a do akej miery sa subjekt vyhýba Zhora mu predostretým normám pravdovernosti[2] — v rovnakej miere ani Boh nebráni nepravdoverným skutkom voči tomuto subjektu, ani nepodporuje jeho nepravdoverný odpor voči tým, ktorí konajú proti nemu v medziach dopustenia[3].
Pritom dopustenie vo vzťahu ku každému je podmienené jeho osobnostným rozvojom, ktorý dosiahol: čím viac bolo Zhora človeku dané, čím bližšie má jeho mravnosť k pravdovernosti, čím väčší rozvoj schopností dosiahol pri osvojovaní svojho potenciálu — tým prísnejšie je posudzovaný Zhora a tým prísnejšia by mala byť jeho vlastná sebadisciplína.
Jednako, v závislosti od toho, do akej miery je človek (dokonca aj nepravdoverný) vnímavý k osloveniam Boha v jeho vnútornom svete a zvonka skrze Jazyk Životných znamení a kultivuje v sebe pravdovernosť — dopustenie voči nemu sa môže rozprestierať v rozsahu od «demonštratívno-poučného» charakteru náhlej hrozby, ktorá svojim potencionálnym obetiam nespôsobí žiadnu škodu, až po likvidačný charakter situácie voči nim, ak vyčerpali mieru dopustenia voči sebe; pričom tieto udalosti môžu zároveň niesť aj demonštratívno-poučný charakter pre niekoho iného. Toto sa deje jak vo vzťahu k jednotlivým osobám, tak aj vo vzťahu k spoločenstvám aj ľudstvu v celku[4].
Božie dopustenie je vo všetkých prípadoch prezieravo účelové, pretože v ňom Boh dáva nepravdoverným pod vplyvom okolností možnosť spamätať sa, nenarúšajúc tak svojou vôľou slobodu ich voľby a ani nepotláča ich vôľu. A spamätanie je plne dostupné, ak v ľudskej psychike stabilne pracuje väzba «Rozlíšenie od Boha Þ pozornosť samotného človeka Þ intelekt, zameraný na prehodnotenie udalostí v Živote a vlastnej mravnosti».
Pritom, jedny a tie isté okolnosti — v závislosti od toho, v akom režime psychiky a emočno-zmyslovom naladení psychickej činnosti je subjekt schopný zotrvávať, keď sa ocitne pod vplyvom týchto udalostí — môžu byť vyriešené jak medziach Božieho dopustenia, tak aj v rámci Zámeru, a to buď úplne alebo čiastočne. A ak človek, určitým spôsobom, túto nejasnú predurčenosť riešenia situácie (vznikajúcej akoby Božím dopustením) vníma a chápe, tak je plne schopný ju aktom svojej vôle absolvovať v súlade so Zámerom, vyhnúc sa tak vplyvu dopustenia na seba a okolie.
Dopustenie samo osebe predstavuje svojrázny prepínač spätných väzieb na človeka: čo zaseješ, to aj zožneš; v mnohých prípadoch zožneš stonásobne[5]. Preto človek by sa mal premyslene stavať k tomu, čo prichádza cez spätné väzby, zistiť ich znak (kladná alebo záporná väzba) a zmeniť ho na opačný, ak sa to ukáže ako nevyhnutné.
Zároveň vedomosť o Božom dopustení, ako objektívnom jave v živote spoločnosti i každého človeka jednotlivo, umožňuje odhaliť štyri základné druhy etiky:
- Využitie Božieho dopustenia (takého aké sa sformovalo vo vzťahu k druhým) vo svojich zámeroch.
- Subjektívny odhad hraníc Božieho dopustenia a na základe tohto odhadu zlomyseľné navigovanie okolia do tejto oblasti (dopustenia voči nim) s cieľom ich vypočítavého využívania v rámci tohto dopustenia (tak sú vybudované všetky biblické kulty ich majiteľmi, a na tom stojí aj rôznorodý satanizmus).
Takto aj politika demoralizácie dorastajúcich pokolení vo všetkých dobách a vo všetkých národoch — to nie je daň za slobodu slova a umeleckú tvorby, nie je to etický omyl, ale zámerný zlý úmysel. A nech si majitelia a pracovníci médií, tvoriaci televízne programy a prehľady správ, umeleckí činitelia (takzvaná „tvorivá“ inteligencia), služobníci a pohlavári egregoriálno-magických pseudonáboženských a svetských kultov — len dávajú dobrý pozor, pretože všetka činnosť tohto druhu prebieha v hraniciach Božieho dopustenia so všetkými nevyhnutnými sprievodnými následkami pre jej priaznivcov a samotných činiteľov[6].
- Konanie v hraniciach Božieho dopustenia s cieľom prekazenia nepravdoverných činov niekoho, kto už bol oboznámený s podstatou jeho nepravdovernosti, no naďalej trvá na svojom, a nevníma ďalšie upozornenia, že treba podľa toho aj žiť, a konať ináč. Takto vyzerá ideálne zdôvodnenie práva na posvätnú — spravodlivú — vojnu (napr. takéto je zdôvodnenie islamského džihádu) a na činnosť rôznych druhov «inkvizície».
Avšak v skutočnej praxi dejín pod heslami «posvätnej vojny», prehlasovanej oboma znepriatelenými stranami, väčšinou len jedni bezbožníci zakúšajú zúrivosť druhých bezbožníkov v rámci Božieho dopustenia voči obom stranám. A preto — beda tomu, kto v ilúzií svojej pravdovernosti, začne „posvätnú“ vojnu proti tým, ktorí sú viac pravdoverní, alebo ešte viac, ktorí sú skutočne pravdoverní: nevyhnutne budú musieť čeliť priamej (a pre nepravdoverných aj nepredvídateľnej) podpore Bohom tých, ktorí sú pravdovernejší. A to isté sa týka aj všemožných „svätých“ inkvizícií.
- Principiálne odmietnutie vplývania na druhých spôsobom, ktorý nezodpovedá normám pravdoverných vzájomných vzťahov, no napriek tomu možným v hraniciach Božieho dopustenia voči tým, čo nejednajú pravdoverne. Pri tom na seba preberá povinnosť upozorňovať potencionálne obete dopustenia na to, že sa nachádzajú v tejto oblasti, ukazujúc im cestu von, nechávajúc úlohu vysporiadania sa s tými, čo tvrdohlavo konajú nepravdoverne, Bohu. Tomuto učil ľudí Ježiš a tento princíp dodržoval aj on sám, kým žil fyzicky medzi nimi. Toto je — v našom chápaní — základom kresťanskej etiky: «Poďte a naučte sa, čo znamená: „Milosrdenstvo Chcem, a nie obetu» (ev. p. Matúša, 9:13)[7].
V spoločnosti je prevaha kresťanskej (a v podstate normálnej Ľudskej) etiky v práve uvedenom zmysle možná, je však potrebné a žiaduce, aby človek bol morálne pripravený a ochotný úprimne pouvažovať aj nad opačnými názormi zo strany okolia o jeho vlastnej nepravdovernosti, aby mohol takto s pomocou okolitých ľudí zmeniť samého seba.
V tom aj spočíva podstata algoritmiky súbornosti ako podpory pre osobný rozvoj.
Pri neochote pouvažovať nad upozorneniami ohľadom vlastnej nepravdovernosti, pri neschopnosti urobiť to alebo pri neochote zmeniť samého seba, a zbaviť sa tak nepravdovernosti v sebe, je nevyhnutý prechod „odmietača“ k samoizolácii alebo „svätej“ vojne proti všetkým, čo s ním nesúhlasia, aby sa tak mohol sám utvrdiť v svojich omyloch, ktoré vyhovujú jeho morálke, a vštepiť ich okoliu ako normu. A v tejto vojne nevyhnutne zahynie, ak nebude nejakým spôsobom zastavený a nebude mu Zhora ponúknutá možnosť spamätať sa, ktorú aj využije.
* *
*
Ježiš, žijúci pravdoverne a v súlade s Bohom, sa vždy zdržiaval mimo oblasť dopustenia vo vzťahu k nemu. Boh je pravdoverný a neopúšťa pravdovernosť, ani tých, čo podľa nej žijú, chráni ich v rámci Svojich možností, a poprava skutočného pravdoverného nemá v Božom Predurčení existencie Vesmíru miesto.
A preto, Kristus nebol ukrižovaný a nezomrel na kríži, pretože bol neviditeľne pre okolitých ľudí povznesený Bohom k Sebe, v rámci odpovede na jeho modlitbu v Getsemanskej záhrade, lebo Boh nie je sadista, ani odpadlík od pravdoverných, nie je podvodník, ale Milosrdný, Všemohúci, Všedržiteľ. No Kristus, keďže nezomrel, ani nemohol vstať z mŕtvych. A viera historicky sformovaných kresťanských cirkví je márna, pretože ide o mŕtvu vieru mŕtvym písmam, a nie živú vieru živých ľudí Živému Bohu v jednote a univerzálnosti objektívnej pravdovernosti a z nej vyplývajúcej etiky[8].
A o tom, že poprava Krista sa neudeje, hoci bude snaha siahnuť mu na život, a že odchod Krista z tohto sveta bude neviditeľný, lebo ho prikryjú tajomstvá Božie, a nespravodlivo zmýšľajúci zostanú v zajatí svojich omylov, o tom v predstihu prorokoval už Šalamún (Šalamúnova Múdrosť, 2. kapitola), jemu však neverili. O tom, že Boh povzniesol Krista k Sebe, nedopustiac popravu skutočného pravdoverného, píše aj Korán (súra 4:156-157), zoslaný ako odpoveď na modlitbu Mohameda, no kresťanské cirkvi neuverili ani Mohamedovi, a nevedia, ako by sa Koránu zbavili v ľudskej kultúre. To, že poprava Krista sa neudiala, napovie aj svedomie každého, kto pri čítaní o udalostiach v Gestemanskej záhrade dôveruje Bohu, zveruje Mu «vždy svoj Život» (t.j. život v tomto svete aj posmrtnú existenciu) a je presvedčený, že modlitba toho, kto verí, nie sú len prázdne slová, a Boh — ktorý je Všemohúci a Jeho milosrdenstvo bezhraničné — vždy odpovie na modlitbu najlepším spôsobom.
Takto na základe jedného a toho istého textu, pomocou rozumu — a nie v bláznovstve (absencii rozumu), ktoré navrhoval apoštol Pavol — vychádzajú najavo dve vzájomne si odporujúce viery:
- viera Bohu na základe Života v dialógu s Ním cez modlitby a Jazyk životných diel ľudí a Božích znamení;
- viera v písmo a tradíciu (vyhlásené za posvätné) stotožňovaná s vierou v Boha, pri neviere Bohu na základe Života.
Viera v písmo a tradíciu v zamlčaní pramení z dávania za pravdu tvrdeniu, že je jedno, či sa apoštoli v Getsemanskej záhrade spolu s Ježišom modlili alebo nie, aby bolo možné veriť ich svedectvám, a to napriek tomu, že Boh sám ich vystríhal skrze Ježiša pred pokušením, blížiacim sa na (apoštolov a mnohých ďalších*) neveriacich Bohu na základe Života, pred ktorým sa apoštoli mohli (ak by chceli) ochrániť modlitbou, účasť na ktorej im ponúkal Ježiš.
Takto, dávaním za pravdu svedectvám apoštolov a biblickému písmu ohľadom Kristovej popravy, historicky sformované kresťanstvo odmieta dôveru Bohu, odmieta dôveru Ježišovi ako Božiemu vyslancovi, nuluje význam vedome zmysluplnej modlitby a dáva ju na rovnakú úroveň s «nemodlitbou», a tým samým aj rúca relígiu ako zmysluplné vnútorné spojenie človeka s Bohom v Živote. A páchajúc toto všetko už storočia v zamlčaniach, sprevádzajúcich uznávanie svedectiev apoštolov za pravdivé, historicky sformované kresťanstvo obviňuje otvorených ateistov z rovnakých previnení, z akých vzniklo ono samo.
Odmietanie veriť Bohu na základe Života a oddávanie sa viere v cirkevnú doktrínu je v zamlčaní sprevádzané aj tým zmyslom, že Boh, ktorý je všemohúci, prejavil krutosť a neušetril Ježiša od trýznivej popravy ako odpoveď na jeho modlitbu. Na opodstatnenie tradičného cirkevného názoru o poprave, pochovaní a vzkriesení Ježiša sa v Biblii tvrdí, že Kristova obeta na vykúpenie hriechov ľudstva bola Bohom vložená už do Predurčenia existencie Vesmíru[9]. To inými slovami znamená, že Boh, ktorý je všemohúci, vložil do Predurčenia existencie sveta nutnú, bezalternatívnu krutosť a nespravodlivosť vo vzťahu k skutočnému pravdovernému (tomu, ktorý žije v plnom súlade s objektívnymi Božím zákonmi*).
Otázka: a čím sa toto odlišuje od tvrdenia J.I.Muchina, že «boh je sadista»?[10]
Nesporný rozdiel je len v tom, že existenciu boha-sadistu sa J.I.Muchin pokúša vyvrátiť, a cirkvi idealistického ateizmu nosiace Kristovo meno už od čias apoštolov ospravedlňujú túto vymyslenú bezdôvodnú a nezmyselnú krutosť, ktorá bola — podľa ich názoru — vložená Bohom do osudu ľudstva ešte v štádiu predurčenia existencie Vesmíru, a hlásaním existencie «boha-sadistu», ktorého niet, plodia egregory, ktoré existujú, znečisťujúc tak «noosféru»[11] — jednu zo zložiek ducha Matky Zeme — klamstvami.
Isteže, ak si niekto dá za cieľ obhájiť cirkevnú tradíciu vierouky, tak môže nazhromaždiť množstvo úvah o etickom príklade úprimno-nezištného sebaobetovania kvôli záchrane iných, ktorý dal Ježiš celému ľudstvu. A ak sa intelekt ukazuje byť slabým, aby ospravedlnil podlosť, ktorú sa žiada pripísať Bohu — tak sa môže vyhovoriť na «nepredvídateľnosť Prozreteľnosti». No odkazy na to, že Božia Prozreteľnosť (Zámer) je absolútne nevyspytateľná, a preto ju nemožno vyjadriť ľudskými slovami, ani čiastočne — tu nepomáhajú. My máme odpoveď aj na túto námietku:
Tvrdenie, že Božia Prozreteľnosť (Zámer) je absolútne nevyspytateľná, podľa princípu komplementarity znamená, že agnostici, presvedčení o jeho absolútnej nevyspytateľnosti, sami svedčia o tom, že žijú mimo Prozreteľnosť (Zámer) a všetko čo vyznávajú je ich vlastná márnosť, a nie časť Zámeru, ktorú Boh dáva v relígii každému človeku, ktorú ale ľudia prekrucujú vlastnými výmyslami, prameniacimi zo skazenosti ich mravných kritérií, z ich vlastných strachov, z nedôvery Bohu a hluchoty ich svedomia k Jeho hlasu.
A netreba, vzdajúc sa vôle a pamäte, vstupovať do tunelového scenára cirkevných úvah o etickom príklade sebaobetovania Krista, ohraničujúc sa pritom len faktami a algoritmikou úvah, ktoré ponúkajú cirkevní prísažní teológovia. Treba prebudiť svoj rozum a spomenúť si, že takéto úprimne nezištné sebaobetovania sa diali aj pred Kristom, aj po ňom: spomeňte si na dobrovoľné sebaobetovania sa v magických kultoch indiánov predkolumbovskej Ameriky; na 300 Sparťanov na čele s kráľom Leonidom, ktorí zahynuli všetci do jedného v Thermopylskom prechode, no nedovolili armáde Peržanov zotročiť Heladu; spomeňte si na suvorovské «sám zomri, ale druha zachráň»; spomeňte si na ochrancov Brestskej pevnosti, na kurzistov podoľských vojenských škôl, ktorí padli v okolí Moskvy na Iljinských hraniciach, spomeňte si na panfilovcov; spomeňte si na japonských mladíkov kamikadze[12]; spomeňte si na dobrovoľníkov, ktorí čestne pracovali na Černobyľskej JE po katastrofe 26 apríla 1986; spomeňte si na tých, ktorí sa obetovali v období prestavby a reforiem, chrániac tak v Rusku — regionálnej civilizácii — Spravodlivosť pred samotnými rusmi; spomeňte si aj na tých, ktorí nie dobrovoľne, ale reagujúc na výzvu, predsa len prijali túto ťažkú povinnosť smrteľného sebaobetovania sa a čestne ju vyplnili; pripomeňte si aj tých, o ktorých neviete...[13]
— Nie je to v rovnakom rozsahu? — Nie sú to rovnaké idey, kvôli ktorým šli ľudia nezištne a dobrovoľne na smrť? — Ktosi sa obetoval za falošné idey, zachraňujúc druhých pred represiami «skutočných spravodlivých», ktorí viedli «svätú vojnu»? Nesprávne duše: príliš hriešne, kvôli svojim hriechom nevhodné ako obeta pre boha, zbytočne sa obetovali, «nemali modrú krv», «trčala im slama z topánok», ich sebaobetovanie nebolo skutočné?
Áno, aj rozsah je «iný», aj idey nie sú vždy «správne», a niektoré idey sú dokonca celkom zblúdené, a všetci — čo sa obetovali — sú hriešni, ale podstata úprimne nezištného sebaobetovania je rovnaká: aj u indiánov, aj u 300 Sparťanov, aj u Krista, aj 28 panfilovcov, aj u kamikadze, aj u chlapcov z Hitler-jugend[14], aj u dobrovoľných likvidátorov černobyľskej katastrofy, aj u mnohých ďalších, ktorých mená pozná len Boh.
A všetci sú to — duše Božie, duše ľudí, ktorých stvoril Boh: — «Boh stvoril človeka nie aby sa na prach zmenil, ale urobil ho obrazom Svojej večnosti» (Šalamúnova Múdrosť, 2:23).
A preto máme právo karhať a odmietať idey, kvôli ktorým položili svoje hlavy mnohí z menovaných i nemenovaných, avšak nemáme právo nevážiť si osobne každého z týchto sebaobetujúcich sa, pretože každý z nich bol — nezávisle od svojej vôle — plodom svojej epochy a kultúry, sformovanej k okamihu príchodu jeho duše na tento svet.
A existuje ešte jedna okolnosť:
V ZSSR (vrátane prípadu s Černobyľom) mnohí, milujúc Život, dobrovoľne šli v ústrety smrteľnému sebaobetovaniu v úprimnom presvedčení, že po smrti — občas mučivo sa naťahujúcej desaťročia následkom rán, chorôb z ožiarenia, úrazov, navyše v spoločnosti, kde je až príliš veľa nevďačných, ľahkomyseľných, vypočítavých a skúpych individualistov, vedúcich neviazaný život — odídu do nebytia, a nie k Bohu.
Na rozdiel od nich, Ježiš vedel viac než dobre, že smrť každého človeka je iba prechodom do iných kvalít bytia, ktoré tiež patria Životu a Bohu; vedel, že nech by bol ako mučivý prechod smrťou na kríži, ktorá mu bola naprogramovaná starozákonným písmom, tak aj takýto prechod, ako každý iný, je len epizódou v «Živote (trvajúcom*) vždy».
Takže podstata problému nespočíva v obetovaní sa zo správne alebo zle, či zvrátene chápanej lásky k ľuďom a Životu; ani v rozsahu oblasti, kde druhí môžu zakúsiť plody sebaobetovania sa; ani v tajomstve osobnosti toho čo sa obetoval.
Podstata problému spočíva v tom, že všetky cirkevné «úvahy» na tému o výnimočnosti obetovania sa Krista na kríži, ktoré sa akože udialo na základe predurčenia Najvyššieho, ktorého nazývajú «Bohom Otcom» — sú prizvané skryť, zacloniť a prekrútiť tie idey, ktoré rozosieval v spoločnosti samotný Ježiš, kým fyzicky žil medzi ľuďmi.
A tieto idey spočívali — nie v tom, že by sebaobetovanie spočívalo v dobrovoľne zvolenej smrti v mene čohokoľvek alebo kohokoľvek — ale v tom, že celý život človeka, či už dlhý alebo krátky, oddaný vedome zmysluplnému realizovaniu ním pochopenej časti dobrého Božieho Zámeru na Zemi, je sebaobetovaním, ak je vôbec správne nazývať tento — pre Človeka normálny — spôsob života slovom «sebaobetovanie».
Toto je ten prípad, keď to, čo sa démonickou „múdrosťou“ tohto sveta zdá byť «sebaobetovaním», v zmysle zrieknutia sa možnosti premrhať svoj život v rôznych pôžitkoch a povyšovaní sa nad druhými (vrátane na úkor ich cielenej «degenerácie»), je v skutočnosti len začiatkom premeny antropoidnosti na Ľudskosť, dostupnej pre všetkých na základe prechodu k Ľudskému režimu psychiky. Pri Ľudskom režime psychiky vzniká emocionálna sebestačnosť osoby, ktorá človeka zbavuje od závislosti svojho vnútorného naladenia na okolnostiach.
No cirkvi nosiace Kristovo meno, velebením mýtického smrteľného úmrtia Krista na kríži, vystavujúc toto za ideál hodný nasledovania — sa javia ako príbuzné F.Engelsovi v ich samovražednom (a preto aj hriešnom) pohľade na život: «žiť znamená zomierať» — len s tou osobitosťou, že zomrieť je akoby lepšie, nájsť si pre seba vhodnú „Golgotu“ a trpieť na nej «miesto Krista».
No kým podľa cirkevnej vierouky Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych «podľa písma», tak z celého množstva jedincov nasmerovaných cirkvou na samolikvidáciu v smrteľnom sebaobetovaní sa – z mŕtvych nevstal nikto. A cirkvi sa z tejto očividnosti vykrúcajú tým, že to tak aj má byť a oni všetci «očakávajú» spoločné vzkriesenie mŕtvych a «život budúceho veku»[15].
Takto sa v pseudokresťanskej kultúre od útleho detstva programuje psychika akokoľvek dobromyseľných ľudí na samolikvidáciu. A Ježiš, ten neučil vyhľadávaniu vhodnej Golgoty, ale neochvejnosti v upevňovaní Pravdy Božej v spoločnosti ľudí bez ustráchaného ohľadu na, zdalo by sa, nevyhnutnosť Golgoty, lebo:
Boh podporuje pravdovernosť v tomto veku, a nekynoží ju, v «očakávaní života budúceho veku».
A všetky pozornosť odvádzajúce «úvahy» na tému nevyhnutnosti Kristovho sebaobetovania a jeho smrti na kríži sa lámu na jednom úsloví:
Každý hrdinský čin obetovania svojho života[16] je platením životmi jedných za zločiny druhých.
Pritom samotné zločiny jednej strany, otvárajúce možnosť k sebaobetovaniu druhých, sa odohrávajú v oblasti Božieho dopustenia. A neschopnosť druhej strany vyriešiť situáciu ináč než len obetovaním vlastného života, to je tiež údelom tých, ktorí sa ocitli v oblasti Božieho dopustenia.
A preto všetko mudrovanie ohľadom etického príkladu sebaobetovania sa Krista pre ľudí a akože nepochopiteľného tajomstva tejto obete je také, že Najvyšší Boh pri nich vyzerá buď nie ako všemohúci a vševediaci, v dôsledku čoho Sám robí chyby a je tak nútený pristúpiť k obetovaniu pravdoverného; alebo je všemohúci a Sám sa dopúšťa minimálne nasledujúcich mravno-etických zločinov:
- on už v štádiu predurčenia existencie Vesmíru doň vkladá nespravodlivú a krutú vraždu pravdoverného, venujúc ho sebe i ľuďom ako formu sebaobetovania, hoci ak by bol skutočne všemohúci a vševediaci, nemusel by hľadať «zmierenie» s ľudským rodom (alebo kým ešte) v krvavých obetách ním vybraného pravdoverného; alebo
- on nastavuje Ježiša pod úder miesto seba. Eticky bezchybné voči Ježišovi i všetkým ostatným by to bolo vtedy — ak by sa sám stelesnil v ľudskej podobe, vykonal skutok sebaobetovania a poskytol tak etický príklad ľuďom, ak by už takýto príklad trápenia a pre ľudí nepochopiteľného vykúpenia skrz utrpenie v úprimne nezištnom sebaobetovaní bol skutočne nutný — a nie klásť toto ťažké bremeno na druhú osobu. V opačnom prípade je eticky nutné nahlas priznať svoju vinu pred tým, kto na seba prijíma nutnosť sebaobetovania, a prosiť ho o odpustenie za to, že ho nastrčil.
A teda, podľa učenia cirkví to vyzerá tak, že ich boh je po mravnej stránke horší než Hitler:
- Hitler neslobodne — v dôsledku vlastnej posadnutosti, zaujatosti, nie všemohúcnosti v politike — nastrčil chlapcov z hitler-jugend, a tí boli obetovaní okolnostiam;
- a boh cirkví nosiacich meno Krista, ako všemohúci svojou vôľou zámerne nastavuje Ježiša už v štádiu predurčenia existencie Vesmíru, vytvárajúc tak nevyhnutnosť jeho obetovania sa na smrť, a sám túto krvavú obetu prijíma;
- Najvyšší, hoc je všemohúci a počuje Kristovu modlitbu dvíhajúcu sa z Getsemanskej záhrady, nezasahuje do prúdu udalostí. To je podobné situácii, ako keby urastený príslušník špeciálnej jednotky, vycvičený na boj zblízka, ktorý začul spred brány volanie niekoho slabšieho o pomoc pred skupinou drzých chuligánov, by zostal potichu bokom fajčiac cigaretu, čakajúc kým chuligáni dokončia začaté dielo, aby potom demonštrujúc spravodlivý hnev, mohol zavolať zranenému záchranku a na chuligánov políciu. Je to ekvivalentné tomu, ako keby námorník, po tom čo prijal núdzový signál «SOS», odmietol poskytnúť pomoc trpiacim v núdzi.
- alebo ešte horšie, ako stály Všedržiteľ predsa len dočasne «zavesí stráž na klinec» a obnoví svoju Všedržiteľnosť až po tom, čo sa vo Svete začne rozmáhať zlo, ktorého otvorenú možnosť realizácie aj sám predurčil.
Pričom ak sa pozrieme na etiku v ľudskej spoločnosti a legislatívu štátov súčasnej civilizácie, tak vymenované činy sa takmer vo všetkých prípadoch kvalifikujú ako zločin, za spáchanie ktorých vinníci podliehajú trestnej (vrátane medzinárodnej) zodpovednosti; alebo, ak aj nie sú niekde právnicky kvalifikované ako zločin, jednoducho v ľuďoch vyvolávajú opovrhnutie voči tomu, kto ich spáchal a pácha.
Okrem toho, vierouka biblických cirkví nosiacich Kristovo meno plodí aj pokusy podliakov ospravedlniť svoj zločin a ukázať sa vo svetle dobrodincov podľa schémy, načrtnutej v básni gruzínskeho básnika Michaila Kvlividze „Judášov monológ“[17]:
Na pláňach horských vietor hviezdy pásol,
I vravel nám učiteľ s bolesťou skrytou:
„Kohút tri-krát nestihne kikiríknuť,
Ja zradeným budem niekým z vás tu“.
Prekážal Učiteľ v ohnisku jedu,
My nemohli rieknuť sme v odvet ni slova,
Akoby zrazu všetka tá svetská zloba
prisadla k stolu našemu biedu.
Úsmevom nás Učiteľ zohrial,
No v ňom smútok presvitá skrytý,
I postupne, len akoby zradu šípil,
Krik kohúta za oknami dozral.
Mlčali my sme i vrcholky hôr,
Čas utekal, cez chmáry lúč prenikol
I prvý krik niesol sa kohútov,
Ako svedomia môjho predsmrtný chór.
Vietor oblakmi metal sťa penou,
Tak, že otvorilo sa nebo, nakloniac,
i krik druhý zvučal nad ves-mierou,
No nebolo zradcov v strede nás.
Tak, mýlil si sa pastier snáď,
Učiteľ, jasnovidec i prorok náš?
Svätosť padá, na smrť ide sa rozbíjať,
Keď slová naplnené nebudú vo svoj čas.
Zrada bez hlbokého prepočtu
Ak vôbec možné je? Boh odpoveď nedá,
No Boh umrie naveky, ak niekto tu,
Podľa predpovede Boha nepredá.
I ja rozhodol vstať nad sebou a vekom,
Bozkom lživým poškvrnil ústa,
Obetovať Ježiša-človeka,
Spasúc tým Boha-Krista
Rýchlo, rýchlo, noc už sa krátila,
A v tom krvavom šere,
Ja bozkal som na pery Učiteľa,
nech ho banda katov spozná a bere.
Táto báseň je na stránkach rádia „Sloboda“ charakterizovaná ako «slávna». Súhlasiť s Judášom v tejto básni možno len pri zotrvaní pod konceptuálnou mocou Biblie a pri dôvere v boží pôvod Izaiášových „proroctiev“ o nutnosti Kristovej popravy kvôli jej predurčeniu Zhora. Po čom už len zostane priznať, že Ježiš je spasiteľ nebeský, a Judáš spasiteľ pozemský, a treba nasledovať v živote jeho príklad. A takto sa objektívny rozdiel medzi pravdovernosťou a podlosťou stane AKOBY nerozlíšiteľný[18]. No ak zo seba strasieme biblické preludy a klebety na Boha, tak Život sa pred vedomím zobrazí inak: podlosť zostane podlosťou, pravdovernosť pravdovernosťou, a vždy budú navzájom odlíšiteľné. A nič, okrem vernosti Biblii, neprekážalo M.Kvlividze pouvažovať nad zmyslom Kristovej modlitby v Getsemanskej záhrade a o VZÁJOMNOM vzťahu Krista a iných ľudí s Bohom. Ak by sa oslobodil spod moci biblických preludov, napísal by zmyslovo inú báseň.
No zatiaľ čo v spoločnosti najrôznejšie tragédie (v ktorých mnohí obetujú vlastné životy) vznikajú prevažne vo výsledku neúmyselných chýb alebo nedbanlivosti pri plnení pracovných povinností, tak Bohu sa takéto isté (povahou svojho následku) mravno-etické zločiny pripisujú idealistickým ateizmom formou klebety ako Jeho vlastný vedomý zámer, čo v právnických normách väčšiny spoločností je kvalifikované ako priťažujúca okolnosť. Avšak, napriek všetkým nezmyslom idealistického ateizmu:
V Živote sú normy Pravdovernosti jednotné a spoločné: aj pre ľudí, aj pre anjelov Božích, aj pre Boha. Jediný rozdiel je v tom, že pre Boha sú to Jeho subjektívne normy: Ním zvolené a vložené do Predurčenia existencie Vesmíru ako objektívna Pravdovernosť; a pre všetkých ostatných, Ním stvorených, sú tieto normy objektívnou nevyhnutnosťou, ak si želajú byť pravdovernými.
A satan nie preto je zlý, že je konkrétnou osobou, odlišnou od druhých, ale pretože je nepravdoverný a neodbytný v svojej nepravdovernosti. A Ježiš nie preto je dobrý, že je konkrétnou osobou, odlišnou od iných; a už vôbec nie preto, že by bol počatý z Ducha Svätého alebo že ho povýšili na úroveň «Boha Syna», ale pretože je pravdoverný a nezlomný v pravdovernosti, úprimne zverujúci Bohu svoj Život (trvajúci*) vždy.
No podľa cirkvi, podľa apoštolov, podľa starozákonných prorokov-(biblických postáv)[19], kedysi povýšených do hodnosti skutočných prorokov Božích a rôznymi davmi aj priznanými v tejto úlohe, nech je ohlásená akákoľvek podlosť, že bola vykonaná na základe vôle pravého Boha, ktorý existuje, a je to bez dôkazov prijaté ako pravda v nejakej vierouke, tak táto podlosť je zakaždým nejako logicky zdôvodnená, alebo pripísaná «nevyspytateľnosti Božieho Zámeru»; no viera by mala byť nespochybniteľná, toto ale nie je viera Bohu na základe Života, ale viera v tradíciu, ktorá bola zavedená zblúdilcami a zlomyseľnými odpadlíkmi od Boha.
A tých, čo sa nepodriaďujú tomuto druhu názorov (každá z množstva vieroúk idealistického ateizmu má vlastné) — tých obviňujú zo satanizmu a odpadlíctva od Boha.
A toto sa deje už od starozákonných čias:
Izaiáš začal s kázňou o budúcej poprave Krista-Mesiáša, nezamýšľajúc sa nad zdrojom svojich „proroctiev“ a nad jednoznačnosťou Boha v Svojej mravnosti; apoštoli bezhlavo a amorálne verili viac Izaiášovi a starozákonným kánonickým písmam, než Kristovi, viac než jeho modlitbe k Bohu, viac než samotnému Živému Bohu, a tiež hlásali popravu, pochovanie a vzkriesenie Krista-Mesiáša bez akýchkoľvek k tomu príčin v Živote. Odkazujúc sa na «starozákonného evanjelistu» Izaiáša, posadnutého mágiou programátora židovského-starozákonného egregoru; odkazujúc sa na apoštolov, ktorý zaostali v Živote za Kristom — rovnako bezhlavo a amorálne tomu učia cirkvi, nevenujúc pozornosť tomu, že:
Popieranie jednotnosti a univerzálnosti noriem Pravdovernosti Života, prebiehajúce v živote a priamo vnášané do úvah, či už otvorene alebo v zamlčaní — predstavuje mravnú osnovu idealistického ateizmu, ktorá rozbíja relígiu (spojenie*) človeka a Boha, ktorý existuje; dokáže vytvoriť egregor boha, ktorý neexistuje, pod mocou ktorého vädne aj svedomie, aj rozum[20]. Potom už zostáva len slúžiť hierarchii neznámych pozemských manažérov tohto egregoru, zacláňajúceho Boha, a viesť úbohý život biorobotov[21], kde jedinec nie je ani plnohodnotným zvieraťom vo faune zemskej biosféry, ani Človekom – námestníkom Boha na Zemi.
Ohovorenie Boha sme preukázali na príklade z Biblie, no rovnaké mravné osnovy sú v ľubovoľnej podobe idealistického ateizmu. Následkom ohováračského pripísania Bohu všetkosidovoľujúcej „mravnosti“, akože prozreteľnej — sa idealistický ateizmus v množstve životných prípadov stáva neschopným rozlíšiť: čo pochádza od Boha, a čo od zlého; v čom sa prejavuje dobrý Boží Zámer, a v čom pokus mu odporovať.
Niekedy, pri neochote analyzovať biblickú vierouku a zdroj jej pôvodu, alebo pokuse celkom sa vyhnúť otázke, čo konkrétne v Živote plynie v súlade s Božím Zámerom a čo konkrétne v medziach Božieho dopustenia, no snažiac sa nepriznať ani pred sebou, ani pred ostatnými svoju bezbožnosť, idealistický ateizmus tvrdí:
Ja verím v Boha všeobecne, a aký je Boh? akú mravnosť a etiku si zvolil On pre Seba? — to ja neviem, — Nie som kompetentný, riešiť takéto otázky, — sú nad moje chápanie[22].
Je to podobné tomu, čo otvorený ateizmus vyjadruje vo svojich výrokoch a neviere v žiadneho boha. Oznam o viere v «boha všeobecne» je len iná forma oznamu o neviere v žiadneho boha, a žiadnemu bohu, pretože v takomto abstraktnom «bohu všeobecne» je skutočný jediný Boh, ktorý existuje, neodlíšiteľný od množstva rozličných bohov, ktorí objektívne neexistujú.
A presne tak isto idealistický ateizmus, hovoriac o viere v neurčitého «boha všeobecne», vyjadruje jeho vlastnú nemravnosť[23], ktorá sa láme na zbabelosti. No v tej istej chvíli, v rovnakých vyhláseniach o viere v «boha všeobecne», je zároveň vyjadrená aj nádej v to, že jediný Boh, ktorý existuje, a nie abstraktný «boh všeobecne», ktorého niet — aj tak milostivo odpustí aj nemravnosť, aj ňou podmienenú podporu všetkých alebo niektorých z množstva egregoriálno-magických kultov materialistického a idealistického ateizmu v davo-„elitárnej“ spoločnosti.
V tejto mravnej indiferentnosti, odsudzujúcej ľudí na nezmyselné trpiteľstvo v živote v dôsledku odmietnutia Božieho vedenia, idealistickí ateisti viaznu. Kvôli mravnej indiferentnosti a zrieknutia sa rozumu daného Bohom, idealistický ateizmus, tvrdošijne zotrvávajúci v tomto a zriekajúci sa objektívnej pravdovernosti, sa stáva obeťou Božieho dopustenia, čoho príkladom sú napríklad — život plný trápení a ťažká smrť mnohých rehoľníkov idealistického ateizmu, v nezmyselnej zaťatosti neviery Bohu skrz Život a šíriac na Boha rôzne druhy klebiet.
A toto hovorí posvätným Jazykom Života o tom, že idealistický ateizmus je horší, rafinovanejší a nebezpečnejší než otvorený materialistický ateizmus, ktorý v mnohých prípadoch, ako ukazujú dejiny, býva svojimi činmi (pripravenosťou prevziať na seba nesebecky starostlivosť o osirelý – z jeho pohľadu – svet)[24] bližšie k objektívnej pravdovernosti, sám si to neuvedomujúc a nevedúc prázdne alebo lživé debaty o Bohu. A nie idealistický ateizmus, preplnený klebetami na Boha Milostivého, Milosrdného, je v práve odsudzovať otvorený materialistický ateizmus, hoci karhať ho je povinný každý.
[1] Všeobecne povedané, čím viacej človek žije v súlade s celovesmírnou objektívnou etikou Života (pravdovernosťou), tým viac je chránený Bohom pred úkladmi a nespravodlivosťou ľudí, ktorá ho obklopuje. A čím viac človek túto pravdovernosť opúšťa, tým viac je vydaný napospas všetkej tej nespravodlivosti, ktorú ľudia sami voči sebe tvoria. – pozn. prekl.
[2] Férovosť je v tom, že tie normy nie sú Zhora určené len pre človeka, ale sú spoločné pre celý Vesmír, vrátane Boha, ktorý ich tiež prijal za Svoje. – pozn. prekl.
[3] Ešte raz k pojmu pravdovernosť. Pojmy „pravdovernosť“ («pravednosť») a „spravodlivosť“ («spravedlivosť») nie sú to isté, rovnako, ako v ruskom jazyku nie je to isté „istina“ a „pravda“. To prvé vyjadruje objektívny stav vecí, a to druhé náš subjektívny pohľad na vec. My zväčša máme svoj vlastnú subjektívnu predstavu o tom, čo je spravodlivé, správne, humánne, a nazývame to spravodlivosťou, pravdou, niekedy aj humánnosťou a svätosťou, ale na rozdiel od nášho pohľadu existuje aj objektívna norma, objektívny stav vecí, pravidlá. A našou úlohou je túto normu odhaliť a uviesť subjektívnu spravodlivosť do súladu s objektívnou pravdovernosťou. A to sa bez osobného dialógu so skutočným Bohom nedá. A so skutočný Bohom možno rozprávať predovšetkým vtedy, ak očistíme svoje predstavy o ňom od všetkých povier a klamstiev, ktoré ľudstvo Bohu pripísalo. Len vtedy bude naše „telefónne číslo“ k Nemu správne – pozn. prekl.
[4] Takto náraz kométy Shoemaker-Levy-9 do planéty Jupiter v r. 1994 niesol demonštratívno-poučný charakter vo vzťahu k ľudstvu Zeme. V prírodných a technogénnych katastrofách, vo vojnách a iných vnútrospoločenských neporiadkoch už nesie Božie dopustenie nie len demonštratívno-poučný, ale aj likvidačný charakter.
No pre tých, čo neveria Bohu, sú znamenia k ničomu. Pragmatická veda ateistov, uvidiac stopy-škvrny v atmosfére Jupitera, ktoré sa vytvorili v dôsledku nárazu kométy (z ktorých každá rozmerom prevyšuje priemer planéty Zem), zintenzívnila výskum v oblasti včasnej detekcie (potencionálne nebezpečných) astronomických objektov a vypracovania prostriedkov na ich deštrukciu a presun na nové orbity. Vzniká otázka: možno sa pred Božím dopustením ochrániť pomocou technických prostriedkov, nemajúc moc nad Rozlíšením a súc malinkou čiastočkou Vesmíru?
[5] T.j. «úroda» : «sejba» je v pomere 100 : 1.
[6] Šoumeni V.Listjev, V.Vorošilo (Čo? Kde? Za koľko? — intelektuálne „elitárne“ kasíno), novinári A.Borovik, D.Cholodov, pop A.Meň, herci A.Mironov (všetci podvodníci, ktorých zahral, aj keď boli znázornení komicky, neprestali byť sociálne škodlivými typmi, no pre jeho osobný šarm, sa u mnohých stali príkladom pre napodobňovanie), E.Leonov (nebolo treba hrať v ohavnej ohováračskej „Zádušnej modlitbe“), N.Jerjomenko-mladší (film „Testy pre chlapov“), politici G.Starovojtova, L.Rochlin — súpis zomrelých v Božom dopustení, ktorý sa ešte bude dopĺňať...
„Rozprávka o Fedotovi-strelcovi“ priviedla na kraj hrobu L.Filatova. Natália Varley, ako sama povedala v jednom interview, začala mať množstvo problémov po tom, čo si zahrala prízrak-vedmu vo filme „Vij“. Aj snímky filmu podľa námetu knihy «„Majster a Margaréta“ ako hymnus démonizmu» spôsobili veľa nepríjemností ich účastníkom atď.
[7] A tiež:
«4. Čo urobím tebe, Efraim? Čo urobím tebe, Júda? Vaša zbožnosť je ako ranná hmla, ako rosa, hneď sa rozplynie. 5. Preto Som ich ničil cez prorokov a drvil slovami Mojich úst, a Môj súd — ako vychádzajúce svetlo. 6. Lebo Ja milosrdenstvo chcem, a nie obetu, a poznanie Boha je viac, než zápalné obety» (synodálny preklad, Ozeáš 6. kapitola).
(* verš 5 je akoby gramaticky vytrhnutý z kontextu, čo sa vysvetlí, keď ho nahradíme prekladom z omnoho staršej Septuaginty: „Preto Som ničil vašich prorokov, drvil ich v slovách Mojich úst, a Môj rozsudok ako svetlo výjde“ (δια τουτο απεθερισα τους προφητας υμων, απεκτεινα αυτους εν ρημασιν στοματος μου, και το κριμα μου ως φως εξελευσεται.). To naznačuje, že ich „proroci“ neboli zďaleka vždy spravodliví, ale konali v medziach Božieho dopustenia, preto mnohí z nich aj na to doplatili životom. T.j. nedávali správny príklad národu, ako sa to od nich žiadalo. Nepracovali pre záujmy Boha ale „niekoho“ iného.*)
[8] Čo v Biblii i v Živote dosvedčuje pravdivosť povznesenia Krista, aby tak unikol ukrižovaniu, je podrobne opísané v knihách VP ZSSR „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božiemu kráľovstvu...“, „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo evanjelium bezvýhradnej viery“.
Môže vzniknúť otázka, a prečo sa povznesenie Krista, ktoré predišlo a zabránilo jeho ukrižovaniu, udialo skryto a nie pred zrakmi všetkých? Aký je v tom rozdiel? — Rozdiel tu je: ak by Ježiš zmizol pred očami ľudí, neveriacich Bohu, stal by sa pre nich mocným čarodejom, a po určitom historicky krátkom období by spomienky na neho zmizli. A takto, pri skrytom zmiznutí, zostali ľudia osamote so svojou nevierou Bohu, mravne im vyhovujúcou lžou ich zlostnej predstavivosti a sugestívnymi preludmi. Vďaka tomu ľudstvo, spútané touto vierou vo vyfabrikovanú (na Boha) klebetu svojich zlostných výmyslov a vsugerovaných vízií, prežilo celú epochu, a na základe získanej historickej skúsenosti má teraz možnosť zamyslieť sa nad tým, čo sa v skutočnosti v Jeruzaleme stalo začiatkom éry, i nad podstatou svojej viery.
(*Navyše, ak by Ježiš svojim verejným povznesením zabránil vzniku následnej sugestívnej ilúzie o jeho ukrižovaní. Tak by fakt schopnosti ovládania egregoriálnej mágie, ktorou disponovali pohlavári biblického projektu, ukrytí medzi levítmi zostal skrytý, a práve neznalosť udržiava ľudstvo v omyloch. Veď schopnosť ovládnuť zmysly človeka alebo davu, vsugerovať na diaľku človeku ilúziu akú zažil Šavol, alebo akú zažil dav mysliaci si, že vidí ukrižovanie Krista – to je významná informácia, pri prekonávaní nepravdovernej konceptuálnej moci, akou disponuje globálny prediktor. Človek môže zdolávať len tie prekážky o ktorých vie.*)
[9] Kto z vás trvá na tom, že do Božieho Predurčenia existencie Vesmíru bola vložená nutnosť popravy Ježiša počas jeho prvého príchodu — potvrďte to dôkazmi na základe Života, t.j. dôkazmi nepochádzajúcimi z Biblie. Biblia pre človeka, ktorý neverí v jej Bohom inšpirovaný pôvod, nie je o nič autoritatívnejšia, než Korán, dávajúci úplne iné informácie o živote Ježiša počas jeho prvého príchodu.
[10] Celé kresťanské zdôvodnenie tejto krutosti stojí na životom nepodloženom tvrdení, že Boh (ktorého možnosti, múdrosť a milosrdenstvo je nekonečné – čomu neodporujú ani cirkvi) potrebuje krvavú satisfakciu na to, aby mohol svojim deťom, svojmu stvoreniu odpusti, že ho „v raji“ v niečom neposlúchlo... A na to aby teraz prižmúril oči nad občasnými hriechmi kresťanov, bola nutná táto sadistická rituálna obeta (Pokiaľ by šlo o Baala alebo Molocha tak by som sa nedivil – oni sa len na bohov hrali). To vraví o láske a logike ktorá škrípe. Navyše psychologicky to evokuje v človeku ospravedlnenie zla na svete, poddávanie sa zlu v snahe napodobniť „Krista“, a vytvára to dojem, že Boh schvaľuje mučenie tých, ktorý sú skutočnou elitou tohto sveta, vzorom pre všetkých ostatných. Kto bude ale tomuto svetu vzorom, ak Spravodliví budú Zhora ponechaní vrahom? To je ako tvrdenie, že ľudstvo nekráča po ceste vlastného vývoja smerom k harmónii so všetkým čo ho obklopuje. – pozn. prekl.
[11] «Noosféra» — to nie je abstrakcia idealistickej filozofie, vymyslená E.Le Roy-om a P.Teilhard de Chardin-om (r. 1927) a neskôr prehodnotená V.I.Vernadskim materialisticky, ako to možno pochopiť zo slovníkov epochy panovania «dialektického materializmu», ale je to materiálny (poľový) útvar, predstavujúci sám osebe súhrn egregorov, podporovaných celým ľudstvom v priebehu jeho dejín, v ktorých je zaznamenaná rôznorodá informácia a algoritmika.
[12] My v ZSSR, v Rusku máme možnosť vidieť druhú svetovú vojnu 20. storočia v publikovaných fotografických a filmových dokumentoch, starostlivo nazbieraných Hlavným politoddelením Sovietskej armády a Vojensko-morskej flotily. No existujú aj iné foto- a videodokumenty. Autor týchto riadkov videl v jednom z francúzskych časopisov rozmernú farebnú fotografiu skupiny mladíkov kamikadze — poslednú v ich živote. Zaznamenala ich pohľady, a oči, to je zrkadlo duše... A ak v súčasnom ruskom jazyku slovo «kamikadze» získalo ironický nádych subjektu, rútiaceho sa do problémov, tak v japonskom jazyku má od začiatku význam «vietor bohov»: tak boli pomenované tajfúny, ktoré dvakrát zničili flotilu kontinentálnych dobyvateľov Japonska v epoche Čingiz-chána.
Je síce žalostné, že japonská kultúra k polovici 20. storočia zašla do slepej uličky a ponúkla vlastným ľuďom obetovanie sa na smrť, že boli touto kultúrou uvedení do omylu, no je neprípustné nevážiť si týchto ľudí, lebo oni túto ponuku prijali, a čestne, v miere svojho chápania, vyplnili svoj dlh voči Vlasti.
No väčšina tých, čo si z nich robia posmešky, nie sú mravne pripravený obetovať seba ani na smrť, ani v živote. Schopní sú len premrhať svoj i cudzie životy na radovánky, nútiac k životným i smrteľným obetám iných pre vlastné zločiny proti Životu.
[13] A pokým existuje davo-„elitarizmus“ a tendencie k jeho obnoveniu, Život bude zaväzovať ľudí k úprimne nezištnému sebaobetovaniu sa s vierou Bohu z lásky k Životu.
[14] Tí „patrioti“, ktorí sú náchylní upadnúť do hystérie pre zmienku o Hitlerovi v tomto kontexte, by sa mali upokojiť a priznať, že v Živote je všetko navzájom prepojené. A na tom, že chlapci z hitler-jugend boli oklamaní hitlerovským nacizmom a zomreli, ako zomreli, vezmúc so sebou aj životy Sovietskych vojakov, leží podiel viny aj na kultúre davo-„elitárneho“ Ruska: Hitler sa stal politikom v dôsledku prvej svetovej vojny 20. storočia, ktorá vznikla preto, lebo Nikolaj II. upustil od politiky, vykonávanej v časoch Premiérovania P.A.Stolypina, snažiaceho sa vrátiť kurz k zahraničnej politike Alexandra III; Rosenberg, Ribbentrop — nie bezvýznamné postavy v hitlerovskom nacizme — vyrástli na kultúre dorevolučného Ruska; a jeden z faktorov, ktorý vyprovokoval Hitlera na postoj k Rusku a jeho národom ako k objektu potencionálnej nemeckej kolonizácie, bolo podriadenie sa Ruska (najmä jeho inteligencii) marxizmu, čo otvorene vyjadril v knihe „Main kampf“.
Práve z týchto príčin je Rusko čiastočne zodpovedné za hitlerizmus v Nemecku a ním spôsobené nešťastia, vrátane aj národom samotného Ruska. Ak by bola kultúra v dorevolučnom Rusku iná, prvá svetová vojna by nevytvorila Hitlerovi sociálnu bázu, Ribbentrop a Rosenberg by boli vychovaní ináč, štátny prevrat v Rusku v r. 1917 by sa bez vojny neudial, a Hitler by nemal predpoklad urobiť tie závery ohľadom Ruska, ktoré boli vyjadrené v „Mein Kampf“.
Žiaľ mnohé v dnešnej kultúre, ekonomike a politike Ruska dáva dôvod k tomu, aby niekto za jej hranicami napísal nový „Mein kampf“.
Preto bude pre všetkých lepšie, ak budú Rusko za jeho hranicami posudzovať podľa jeho meniacej sa konceptuálnej moci, a nie podľa tej časti jeho narušeného obyvateľstva, ktoré si zvolilo narkotiká (vrátane piva, tabaku a televízie) slobodu mávať nohavičkami a podprsenkami na večierkoch, a iné neviazanosti, bezstarostnosť a všetkosidovoľovanie vo vzťahu k svojmu okoliu a Matke Zemi. Avšak na to, aby sa neobjavili nové podoby „Mein Kampf“ a «hitler-jugend» je potrebné žiť svedomito, lebo odpoveď na otázku ohľadom ruskej kultúry je aj dnes osudová, ako vždy.
[15] Všetky slová v zátvorkách v tomto odseku sú z Nicejsko-Konštantínopolského Symbolu viery, vyjadrujúceho nevieru Bohu.
[16] Málokedy je sebaobetovanie formou uznania si vlastných chýb a pokusom ochrániť pred ich následkami (aspoň čiastočne) okolitý Svet.
[17] Prevzaté zo stránky rádia „Sloboda“, kde autor túto báseň prečítal po rusky, v preklade Jevgenija Jevtušenko 28.08.2001, v relácii „Evanjelium po gruzínsky. Gruzínsko očami umelca“.
Bez ohľadu na to, či už autor Michail Kvlividze zdieľa postoje vyjadrené v básni alebo nie, no vetva kultúry chápania sveta solidárna s „Judášovým monológom“ je skutočne plodená Bibliou a marxizmom s jeho popletenou „dialektikou“. A „Judášov monológ“ núti spomenúť si na A.D.Sacharova, V.A.Korotčina, M.S.Gorbačova, E.A.Ševardnadze, A.N.Jakovleva, V.A.Krjučkova, B.N.Jeľcina a mnohých, mnohých ďalších lídrov celozväzových a republikánskych „elít“, ktorí priviedli ZSSR ku krachu v rokoch prestavby.
Pritom treba vedieť, že Michail Kvlivlidze nie je prvým, ktorý otvára túto schému samo-ospravedlňovania podlosti. No kým on ju vyjadril vo vzletno-hrdinskom štýle, tak svoju pravú, trpkú podobu našla v replike Grišky Kutjerjmy v opere „Povesť o neviditeľnom meste Kitež a deve Fevrónii“ po tom, čo Griška zradil svoj národ a nepriateľom ukázal cestu do mesta:
«Fevrónia (pokojne). Nesmej sa ale spamätaj sa; / Vedz, čo za hriech si vykonal.
Kutjerjma. Stará pesnička, starý tón! / Nie som hriešnik, ale Boží pomocník, / Nebeskej brány stráž: / Nehubil som duše nevinné, — / Robil som z nich mučeníkov, / Zväčšoval Kristovu armádu».
[18] To sa ešte výraznejšie prejavilo v básni Maximiliána Vološina „Apoštol Judáš“, v ktorej sa tvrdí, že misia zrady bola skryto (pred ostatnými apoštolmi) zverená Kristom Judášovi — najbližšiemu a najdôvernejšiemu učeníkovi, čím sa v zamlčaní myslí: to preto, aby hriechu zrady nebol vystavený ktokoľvek iný z ľudí tohto sveta, ktorí sú hriechmi aj tak zaťažení dosť. A treba priznať, že táto verzia je svojou podstatou lepšia vo vzťahu k ľudstvu pošpinenom hriechmi, než oficiálna cirkevná verzia. (V materiáloch VP ZSSR je väčšia časť menovanej básne uvedená v knihe „Otázky pre Jána, metropolitu Petrohradského a Ladožského, a pre hierarchiu Ruskej pravoslávnej cirkvi“).
[19] Skutoční ľudia — prototypy starozákonných postáv prorokov z písem — sa líšili od obrazov vykreslených v starozákonných písmach jak v lepšom, tak aj horšom smere. „Múdri“ tohto sveta zliepali kánon textov Biblie cielene podľa doktríny zotročenia všetkých ľudí, a preto prekrúcali opis reálnych faktov podľa svojej chuti.
[20] «Svedomie v hraniciach Biblie, Biblia v hraniciach znalostí» — „humorista“-zabávač M.Žvaneckij. A pretože znalosti sú, pre zmenu, v hraniciach mravne podmieneného «svedomia», tak M.Žveneckij svojim aforizmom charakterizoval špirálovú dráhu degradácie ľudí pod vplyvom biblickej kultúry.
[21] V podstate vo vyššie uvedenej básni „Judášov monológ“ bola vyjadrená spoveď takéhoto zombi-biorobota, ktorého absolútne dobromyseľné správanie bolo naprogramované „proroctvami“ Izaiáša o nutnosti popravy Krista kvôli spáse ľudstva. Súhlas s týmito „proroctvami“ zahubil jeho vieru Bohu a pretrhol jeho dialóg s Najvyšším na základe Života. Pri vzniku historicky reálneho kresťanstva boli tieto zopakované už v mene Krista v Novom Zákone, čo sa odrazilo aj v námete uvedenej básne.
[22] A či je to chyba Boha, že dal subjektu presne taký rozum, akým dokáže narábať, no on ho odmieta používať?
[23] Nemravnosť je časťou subjektívnej mravnosti ako celku, sama osebe v podstate vyjadruje, po prvé, neurčitosť mravných kritérií, spôsobenú absenciou niektorých z kritérií alebo ich multiplicitou, ktorých použitie je možné v jednej a tej istej situácii, a po druhé, neurčitosť ich hierarchického usporiadania.
[24] Idealistickému ateizmu je vo väčšine prípadov tento materiálny svet, náš pozemský domov ukradnutý. Nesnažia sa o jeho zveľaďovanie, ale živia ľudí klamlivou víziou nejakej budúcej existencie v nehmotnom svete a vzťah k materiálnemu svetu je potom – „po nás aj potopa“. A programovanie živelných katastrof vidno aj priamo v Biblii. – pozn. prekl.
Informační báze KSB