8.4.2014
...
V tom čase rôzne tradície „mystiky“ hovorili nielen o hmote ako o „hrubej, pevnej látke“, ale aj o tzv. „jemnej hmote“, ktorá je nedostupná telesným (hmotným) zmyslom vo všeobecnosti, ale len „duchovným(biopoľovým) zmyslom“, čo je pre väčšinu ľudí nedostupné bez špeciálnej prípravy. Okrem toho bola a existuje relatívne neveľká množina ľudí, ktorých orgány zmyslov (telesných i duchovných) bez akejkoľvek špeciálnej prípravy a tréningu sú oveľa citlivejšie, ako u ostatných ľudí. Títo ľudia pociťovali rôzne prírodné polia – „jemnú hmotu“ mystických škôl tak, ako ostatní ľudia pociťovali „hrubú hmotu“. Takíto ľudia boli nazývaní ako „jasnovidci“, „extrasenzorickí“ ľudia, „duchovidci“ a pod.
No aj „duchovidci“ i tí, čo „duchov“ nevideli žili v spoločnom svete a stretávali sa s rovnakým množstvom javov. Z akéhokoľvek dôvodu mohli „duchovidci“ ostatným porozprávať o tom, čo ostatní nevnímali svojimi zmyslami a čo pre nich predstavovalo skrytú realitu, neviditeľnú stranu života, ktorú mohli „osvetliť duchovidcovia“ (alebo vykresliť, popísať takýto druh znalostí). Takto objasňovali vzájomné vzťahy medzi javmi života v hmote, ktoré sú pre drvivú väčšinu ľudí neprístupné, cez vzájomné vzťahy na základe „jemnej hmoty“, hoci z pohľadu bežných ľudí, takéto vzájomné vzťahy neboli previazané.
Práve táto strana života bola zovšeobecnená v pojmoch „duch“, „jemná hmota“, ktoré sa odlišujú od „hrubej veci-hmoty“, a to konkrétne z dôvodu nedostupnosti vnímania väčšiny ľudí, prostredníctvom ich zmyslov.Ale nie z dôvodu silového pôsobenia s hmotou, čím je charakteristický „boh NEF“ oživujúci hmotu, pretože všetky formy hmoty(matérie) sú spôsobilé k vzájomnému silovému pôsobeniu. Dôvody pre takéto rozlišovanie „hmoty“ a „ducha“ neboli poskytované.
To isté sa týka aj predstáv o priestore a čase, ktoré sa nevnímajú orgánmi zmyslov ani „prostých smrteľníkov“, ani „duchovidcov“. Sú odlišné aj od hmoty, aj od ducha. Okrem toho sa priestor líši od času. Hoci len z dôvodu principiálnej možnosti viacnásobného návratu v priestore na predchádzajúce miesto prebývania, ktoré je relatívne definované vybraným bodom a niekoľkými nezhodujúcimi sa smermi (koordinátami) – väčšina ľudí v makrosvete vníma 3 smery (osi x,y,z). Samozrejme, argumenty na tému „nemožno 2-krát vstúpiť do tej istej rieky“ treba posudzovať samostatne.
A všetky tieto primárne rozdiely sú v „od subjektu“ prirodzenom svetonázore previazané : hmota (látka, matéria), prestúpená (preniknutá) duchom („energo-informačnými“, silovými poľami) zaberá pustý nekonečný priestor – úložisko a mení sa v nepochopiteľnom čase...
To znamená, že súbor primárnych rozdielov tradičného svetonázoru, vládnuceho v kultúre civilizácii je očividne prirodzený. A je – jeden a ten istý, počas celej histórie davovo-„elitárnej“ kultúry: od zložiek 4-jediného Amona (Amun, Amen, Amin, Omen v rôznom prepise) starovekého Egypta po časopriestorové kontinuum teórie relativity a princípu „Théta-MEST v dianetike a scientológii.1
Jednou z osobitosti tohto svetonázoru je neschopnosť jeho nositeľov pozerať sa na Svet z iného bodu pohľadu, ktorý nezapadá do ich “Ja-centrizmu” (čo vylučuje aj možnosť ozmysleného pohľadu zo strany, na seba samotného). Táto osobitosť sa prejavuje tým výraznejšie, čím je vzdialenejší navrhovaný bod pohľadu od ich “Ja-centrizmu”. Ak sa podarí zaviesť do ich vedomia pohľad z iného uhla, tak mnohí z nich to berú ako snahu zbaviť ich vlastného “Ja”, osobitosti, individuálnosti atď. Pritom treba zdôrazniť tu osobitosť takéhoto “očividne prirodzeného” svetonázoru, s ktorým sme začali analýzu jeho pôvodu:
Tento svetonázor sa vytvára v smere od jedinca ako centra Vesmíru k hraniciam priestoru a času (hranice predstáv jedinca) a výsledkom sú rôzne mozaiky filozofického “Ja-centrizmu” (filozofického egoizmu v latinskej terminológii medzinárodnej vedy).
Pritom termín “Ja-centrizmus” poukazuje iba na miesto koreňa myšlienkového (duševného) stromu, no neznamená to výrazne vyjadrený egoizmus, ako skôr ambicióznosť ovládať a “komandovať” všetkých.
Predstavivosť (obrazotvornosť, fantázia) hraníc priestoru a času je samotne podmienená limitnými stotožneniami (identifikáciami) a primárnymi rozdielmi v kategórii “Všetko”. Ak súbor limitných stotožnení a primárnych rozdielov nezodpovedá Objektívnej realite ako takej, tak sa podľa miery “úletu predstavivosti v priestore a čase” bude hromadiť chyba rozdielnosti subjektívnej predstavivosti a Objektívnej reality. Chyba narastá tým viac, čím ďalej predstavivosť “ulieta vo fantáziach” od “Ja-centrikom” bezprostredne vnímaného. Tým sa zjavuje doslovne chápanie “kryštálovej nebeskej klenby”, Zem ležiaca na chrbtoch troch gigantických veľrýb, plávajúcich v nekonečnom oceáne a pod.
Keď je systematická chyba svetonázoru reálne v spoločnosti, tak sa bude v kultúre odovzdávať, rastúc z generácie na generáciu. Bude sa prejavovať v živote civilizácie napriek prevládajúcej, no nespôsobilej blahej namierenosti, ako hriechy, problémy a životné nezdary mnohých jedincov i celých národov.
Výsledkom niekoľko tisícročného vývoja Západu na osnove svetonázoru mnohotvárneho mozaikového “Ja-centrizmu” a kaleidoskopického idiotizmu (ako alternatívy k mozaikovému “Ja-centrizmu”) sa všetky možné chyby vyplývajúce z tohto svetonázoru, nazhromaždili a vyrazili v súčasnosti ako globálna biosféricko-ekologická kríza. Taktiež to vyústilo do množstva spoločenských kríz a problémov.
Posledný odstavec potrebuje objasnenie toho, čím sa odlišuje kaleidoskopický svetonázor od mozaikového svetonázoru.
poznámky
1 Princíp rozpracovaný L.R. Hubbardom – teória Théta-MEST, pričom Théta (Θ) predstavuje kvalitu alebo potenciál.
MEST – nové slovo, pozostávajúce z úvodných písmen anglických slov Matter (hmota), Energy (energia), Space (priestor) a Time (čas), ktoré sa javia časťami fyzického vesmíru – výňatok z knihy Bernda von Wittenberg “Šach planéte Zem”, str. 441, vydanie z r. 1997.
Théta (Θ) – jednotka vedomia, jeho spôsobilosť tvoriť (vytvárať, s-troj-ovať). Théta sa definuje ako: “Energia života, ktorá pôsobí na hmotu vo fyzickom vesmíre, oživuje ho, uvádza do pohybu a mení ho.” (z rovnakej knihy, str. 433 s odvolávkou na Technický slovník dianetických a scientologických termínov).
Tzn., že scientologická Théta (Θ) je vyňatá z rovnakého staroegyptského “boha NEFA”, ”ducha” 4-jediného Amona, ako nedeliteľné “kvantum duchovnosti”, vlastné spiritualite človeka, ktoré leží v základe jeho podstaty.
Informační báze KSB