17.6.2019
11. ...k Božej dŕžave (Kráľovstvu Božiemu)*
11.1. Náš život: v Jednotnom Zákone alebo podľa „Tajnej“ doktríny?
Súčasný stav, v ktorom sa nachádza ľudstvo, každý národ, ľubovoľná sociálna skupina, každý človek osobne, vznikol ako výsledok ich činov na základe celého ich minulého vnímania sveta, ich prianí, myslenia, názorov — vlastných i cudzích, jak prijatých, tak aj odmietnutých. То jеst, súčasný stav ich všetkých je následok duchovnej kultúry minulosti. Таkisto budúcnosť všetkých a každého je určovaná v súčasnosti sa vyskladavšou ich duchovnou kultúrou a smerovaním zmien v nej.
Sú ľudia, ktorí sami vidia i sami určujú svoj vzťah k uvidenému; sú ľudia, ktorým postačuje ukázať „prstom“ a oni obrátia pozornosť na to, čo predtým prechádzalo mimo ich vnímanie, a budú viesť seba zodpovedne.
Sú ľudia, ktorí budú pochybovať nielen o existencii nebezpečenstva, na ktoré im ukázali, no budú pochybovať aj o existencii toho, kto ich naň upozorňuje, i o jeho „ukazujúcom prste“; sú ľudia, pre ktorých domýšľavosť je nepríjemné, ak ich niekto nejako upozorňuje, a oni budú ignorovať upozornenie, ako by ho vôbec nebolo. No skôr či neskôr títo všetci narazia na to, na čo ich upozorňovali, ale čo-to zmeniť už bude mimo ich možností.
Ako bolo už skôr uvedené, staroveký zen-budhistický učiteľ sa vyjadril v tom zmysle, že slovo „luna“ — to je «prst, ukazujúci na lunu; beda tomu, kto príjme prst za lunu». То jest, dôležité je nielen osvojenie si slov a symbolov, ale osvojenie si toho, na čo oni ukazujú, čo pripomínajú.
Таk aj slová «duchovná kultúra» sú len „prstom ukazujúcim“: pre jedných proste nepotrebným; pre druhých — neužitočným kvôli ich namyslenosti a osobnému ignorovaniu toho, čo prebieha v Stavbe Sveta.
No aj pri pomoci „ukazujúceho prsta“ alebo bez nej môže človek sám uvidieť to, na čo ukazuje „prst“, a nájsť pre to miesto vo svojom vnútornom svete, ktorý on v sebe pestuje sám, a, z ktorého vychádzajúc, koná vo vonkajšom svete. STRATA PRÍSTUPU DO SVOJHO VNÚTORNÉHO SVETA ALEBO JEHO ZNIČENIE JE STRATOU SEBA SAMÉHO VO VONKAJŠOM SVETE. No vonkajší i vnútorný svet — to sú dve časti jednej a tej istej Stavby Sveta, podmieňujúce sa navzájom kontúrami priamych i spätných príčinno-dôsledkových podmieneností rôznej sily a rýchlosti. V tomto význame sú obidva svety objektívne i obidva subjektívne, a rozdiel medzi nimi je iba v оbjektívnej miere možností človeka vplývať podľa svojej subjektívnej vlastnej vôle na každý z nich.
Na hranici svetov každý človek je „colníkom“, vo svojom vnútornom svete je „záhradníkom“; v cudzom vnútornom svete — buď hosťom od Boha, alebo diabolským agresorom-vagabundom.
Každý človek má mravný meter (meradlo), v súlade s ktorým on vytvára svoje správanie, predovšetkým vo vnútornom a, vychádzajúc z vnútorného, vo vonkajšom svete. Mnohí majú dokonca viac než dva metre: jeden súbor mier pre vnútorný — to sú ich skutočné osobné mravy; druhé — predstierané, pre vonkajší. Оni sa nezamýšľajú nad tým, že Stavba Sveta je jednotná a celostná, a v nej takisto funguje mravný meter, hierarchicky vyšší v porovnaní s ľubovoľným osobným metrom v nej. A beda tomu, koho meter sa nezhoduje s Mierou, v ktorej plynie život Stavby Sveta v udržateľnom súlade. Preto vo výsledku množstvom a/alebo neurčitosťou mravných metrov, na základe ktorých ľudia konajú nielen v ich vzťahoch s vonkajším svetom, ale dokonca v ich snoch a v túžbach, je možné оklamať iba SEBA. А sú aj takí, čo žijú, ako príde, nezamýšľajúc sa nad tým, čo a odkiaľ vzniká v ich vnútornom svete a čo oni z neho čerpajú a sejú vo svete vonkajšom.
V súlade s tým: DUCHOVNOSŤ nie je «ukazovateľ množstevnej miery hierarchického významu», аle jedným z významov tohto slova je PRIMERANOSŤ Stavbe Sveta (so všetkou jej hierarchickou usporiadanosťou príčinno-následkových podmieneností, počnúc od Prvopríčiny) ČLOVEKU VLASTNEJ KULTÚRY vnímania vnútorného a vonkajšieho sveta a kultúry pestovania svojho vnútorného sveta, URČUJÚCA jeho správanie vo vonkajšom svete.
Duchovná kultúra každého človeka sa vyvíja v ju objímajúcej duchovnej kultúre jeho národa a ľudstva ako celku. Vzájomne na seba vplývajú. No neexistuje jednotná duchovná kultúra ľudstva. Otvorený satanista, príslušník davu zo „spodiny“, príslušník davu z „elity“, nech sú veriacimi v Boha alebo ateistami, dav ako celok, a rovno jeho „hierarchie osôb“; človek, t.j. nie príslušník davu – nie „ovca“, a človečenstvo nemôžu nemať hoc len nejakú duchovnú kultúru. No v ľubovoľnej duchovnej kultúre jak človeka, tak aj množstva ľudí v nejakej kultúrnej pospolitosti, v kruhovej uzavretosti v čase sa vzájomne podmieňujú: MRAVNÝM METROM JE VNÍMANIE SVETA (t.j. vnímanie toho, čo prebieha, po prvé – vo vnútornom svete a po druhé – vo vonkajšom svete), JE MYSLENIE ako prostriedok pestovania a pletia všetkého vo vnútornom svete a ako prostriedok zmeny mravného metra na základe aktuálneho vnímania sveta a porovnania vnímaného s v pamäti uchovávaným.
Otázka je len v tom, AKÉ KVALITY MÁ DUCHOVNÁ KULTÚRA, VYJADRUJÚCA DOSTOJNOSŤ ČLOVEKA, CHARAKTERISTICKÚ PRE ČLOVEČENSTVO VO VESMÍRE.
Táto otázka sa týka jak osôb, tak aj spoločenstiev celkovo. Ak sa pozrieme na históriu a etnografiu, tak je možné vyčleniť len niekoľko „čistých“ typov duchovnej kultúry, ktorých kombinovanie vlastností vytvára celú ich hmatateľnú mnohotvárnosť. ŠAMANIZMUS — sfajčiť sa, načuchať sa, vypiť nejakú špeciálne pripravenú bylinku, narúšajúcu normálnu fyziológiu organizmu: jak buniek, tak aj orgánových systémov. V dôsledku odchýliek fyziológie od normy sa mení vnímanie sveta a možnosti ľudského vedomia. Ak je vôľa pevná a sú osvojené určité poznatky a návyky, tak vzniká „šaman“ s „nadprirodzenými“ schopnosťami — v porovnaní s ho obklopujúcimi prostými ľuďmi. Ak je vôľa slabá, poznatky a návyky sú nedostatočné, tak vzniká nebožtík, nezvratne otrávená kalika, narkoman, psychopat — v závislosti od situácie. Tento typ kultúry opísal Carlos Castaneda v knihe „Učenie dona Juana“ (a v iných knihách). Súčasná narkománia — fajčenie a pijanstvo, predovšetkým, sú jej atribúty, otvárajúce cesty pre prienik nadprirodzenosti a šamanov pomocou „extrasenzoriky“ do vnútorného sveta pijanov a fajčiarov. Následkom tohto narušenia normálnej geneticky predurčenej fyziológie ich organizmov môžu byť riadení zvonku cestou „extrasenzorickej“ aktivizácie v ich pamäti sa nachádzajúcej informácie, ovplyvňujúcej správanie; tou istou cestou môže preniknúť do duše aj dovtedy jedincovi nepatriaca informácia.
Stupeň riaditeľnosti môže byť rôzny: závisí od možností toho, kto sa pokúša riadiť, a možností odhaliť riadenie a brániť sa mu zo strany toho, koho sa pokúšajú riadiť.
Nič dobré takéto riadenie neprináša: ŠVVS (Štátny výbor pre výnimočný stav), udalosti 3. a 4. októbra 1993 by boli nemožné v absolútne triezvej a nefajčiacej spoločnosti.
VÉDICKÁ — jógicky-magická, DÉMONICKÁ kultúra, rusky povedané, je ZNACHARSKÁ KULTÚRA, pretože Védy — to sú vedomosti a poznania, predávané ľuďmi jeden druhému mimogeneticky. Оdmieta bylinky ako systémový prostriedok získania pre človeka ozmyslene kontrolovaných z vedomej úrovne psychiky rozšírených, v porovnaní so zvyčajnou úrovňou davu, schopností správania v Stavbe Sveta. K ľudskej duši, organizmu, vnútornému svetu človeka sa v tejto kultúre správajú tak, ako sa programátor-hacker správa k ním otváranému pre využitie vo vlastných záujmoch informačného systému, chránenému ochrannými prvkami pred nepovolenými prístupmi. V takomto prístupe sa prejavuje vedomý alebo podvedomý démonizmus znacharstva.
Počas desiatok tisícov (ak nie miliónov) rokov sformovavší sa vo védickej, znacharskej kultúre systém cvičení rôzneho zamerania umožňuje dosiahnuť konkrétne, vopred predpovedateľné výsledky v rozšírení schopností správania sa jedinca. Tento typ kultúry vytvára hierarchickú organizovanosť obyvateľstva v udržateľných civilizáciach a žije, obnovujúc sa v rôznych formách cez katastrofy — prírodné i štátne — zmetajúce prakticky všetky (civilizácie). Jógy Indie, Číny, nindža v Japonsku, mnohé v kresťanskej kultúre Ruska – to sú zjavné prejavy znacharskej kultúry, založenej na monopole na sociálne významné vedomosti úzkych skupín, obnovujúcich sa pri zmene pokolení na klanovo uzavretom princípe. Na jej autoritu apeluje regulárne slobodomurárstvo biblickej civilizácie v legendách o zdedení minulých výdobytkov Atlantídy slobodomurárstvom. Оtvorene zločinecké mafiánstvo je odmietanie vyskladavšej sa znacharsko-démonickej, védickej kultúry, (predovšetkým jej hierachie)* jej prostriedkami. Možnosti a výdobytky védickej kultúry sú nesporné, no ona tak isto, ako šamanizmus, je dvojako nebezpečná.
Po prvé – všetka literatúra, popisujúca rôzne stránky tejto kultúry, venuje osobitú pozornosť nebezpečiu jej samoštúdia bez vedenia učiteľa-„guru“, ktorý sa už posunul na vybranej ceste dostatočne ďaleko. Štatistika dosvedčuje, že takéto varovania sú opodstatnené: mnohí skončili svoj život ako psycho-samoukovia v psychiatrických ústavoch, vstúpiac na cestu čerpania extraschopností ako samoukovia jógy a mágie, pretože оkrem ich Tvorcu ochrániť ich duše a vedomie od toho všetkého, čomu svojimi vlastnými výmyslami ponúkli prístup do ich vlastného vnútorného sveta, stanúc sa potom nespôsobilými, N E M Á K T O .
Po druhé – nakoľko celý súbor učiteľov a učňov v znacharskej démonickej kultúre sa nachádza na rôznych etapách osvojenia si potenciálu schopností človeka, tak táto kultúra zrodila predstavu o duchovnosti, ako o «ukazovateľovi kvantitatívnej miery hierarchickej významnosti»: čím vyššie v „hierarchii“, tým оčividne je menej tých, u koho je možné sa učiť, a tým viac tých, koho оčividne je možné poúčať. V súlade s tým, každý v nej pracuje mierou chápania na seba, a mierou rozdielu v chápaní na tých, ktorí chápu viac. Pri skôr špecifikovanom pomere frekvencií etalónových procesov biologického a sociálneho času tento princíp — «práca mierou chápania na seba, a mierou nechápania na tých, ktorí chápu viac» — zabezpečuje udržateľnosť davo-„elitárnych“ spoločensko historických vzdelaní.
V určitej etape rozvoja na týchto svetonázorových princípoch vybudovanej civilizácie hierarchicky organizovaného davu sa „vyšší hierarchovia“ zamotávajú vo svojom všetko-si-dovoľovaní alebo niekto z „nižších“ svojvoľne koná „nie podľa pravidiel“, následkom čoho dochádza k strate riadenia a prebieha katastrofa civilizácie, ktorej závažnosť je určená tým, aké sily v Stavbe Sveta sa im podarilo spustiť na hlavy sebe i okoliu. No okrem toho, ako bolo skôr povedané, pre vnútrosociálne „hierarchie“ je charakteristické potláčať procesy samoriadenia v spoločnosti, čo vedie k nahromadeniu chýb riadenia a taktiež hrozí katastrofickými následkami.
Ako celok sú šamanizmus a védická kultúra jedno od druhého neodlíšiteľné podľa im spoločnej vlastnosti: sú to kultúry svojvoľných konaní na vlastné nebezpečenstvo v rámci Božieho dopustenia.
ISLAM je kultúra, posledný krát opísaná v Koráne. O kultúre islamu budeme hovoriť neskôr zvlášť. Zatiaľ iba poznamenáme, že v súčasnom ruskom jazyku (a taktiež v slovenskom a českom)* pre arabské slovo «islam» jednoslovného ekvivalentu NIET. Аrabské slovo «islam» оznačuje nie klaňanie sa modlitebnému koberčeku počas čítania Koránu, ale človekom vedomé privedenie svojej osobnej OZMYSLENEJ, CIEĽAVEDOMEJ vôle do jednoty s Božím Zámerom. V akej miere sa to ľuďom darí, a nakoľko úprimne sa oni snažia v sebe islam realizovať — to je už iná otázka. V ďalšom texte v kontexte tejto práce musí čitateľ slovo «islam» chápať v uvedenom význame, а neškriepiť sa o slove, prišedšom k nám z arabského jazyka, vychádzajúc z vyskladavších sa u čitateľa predstáv a pojmov o historicky reálnej vierouke islamu.
V Koráne sa tvrdí, že niet vecných rozdielov v tých učeniach o živote ľudí na Zemi, ktoré boli dané v Zoslaniach Zhora: Аdamovi, Noemu, Abrahámovi, Mojžišovi, Ježišovi, Mohammedovi a mnohým iným známym i ľuďmi zabudnutým Vyslancom Božím. Súra 3:78, 79: «Povedz: „My sme uverili v Boha i v to, čo bolo zoslané nám, a čo bolo zoslané Avraamovi, i Izmailovi, i Izákovi, i Jakubovi i kolenám izraelským, i v to, čo bolo darované Mojžišovi a Ježišovi, i prorokom od ich Hospodina. Мy nerobíme rozdiely medzi hocikým z nich, a Bohu sa oddávame. Kto nehľadá islam, ako relígiu, od toho nebude prijaté (vysvetlenie v Súdny deň: podľa kontextu), a on sa v poslednom živote ocitne medzi škodu utrpivšími“.» (a takže 2:130, 3:93 — 105, 4:161, 41:43).
Rozdiely, ktoré existujú v historicky reálnom judaizme, kresťanstve, islame, ich vetvách a sektách, vyplývajú nie z rozdielneho zmyslu Zvestovaní, ležiacich v základe každého z vieroučení, ale sú buď formálnymi, navonok vidideľnými rozdielmi v obradnosti (rituálnosti)*, alebo vyplývajú z ľudských výmyslov a démonizmu, prekrútivšich spočiatku im všetkým spoločný jednotný zmysel Zvestovaní: «А tí, podľa svojho vieroučenia, sa rozdrobili medzi sebou na rôzne názory, a každá časť sa raduje z toho, čo má. Nechaj že ich do času v tejto krútňave». — Korán, 23: 55, 56.
BIBLICKÁ — АТЕISTICKÁ KULTÚRA je druhotná v porovnaní s kultúrou islamu. Reč je nie o tom, v akej chronologickej následnosti sa objavili slová «Mojžišov zákon», «Biblia», «Nový zákon», «Korán», «Islam». Reč je o tom, že biblická, аteistická (presnejšie adeistická), kultúra je reakciou na objavenie sa učenia o islame, ako človekom si uvedomenom chápaní a tvorení /napĺňaní) v pozemskom živote vôle Boha — Тvorcu a Všedržiteľa. Biblická adeistická kultúra súčasnosti zahŕňa v sebe judaizmus, „kresťanské“ cirkvi, ich sekty, bezduché klaňanie sa mnohých, považujúcich samých seba za moslimov, modlitebnému koberčeku počas čítania Koránu, i materialisticko-ateistické svetonázorové školy. V biblickej adeistickej kultúre sú zhromaždené chronologicky rozličné, no vzájomne združené prekrútenia a zvrátenia kultúr, ktorých DLHOM podľa ich ideálov je patriť k typu, opísanému v Koráne.
Biblická adeistická kultúra — to je umelé zavedenie (zvedenie na falošnú cestu)* v histórii s cieľom nedopustiť islam v arabskom chápaní tohto slova, označujúceho spôsob života ľudí v OZMYSLENOM súlade s Božím Zámerom a inšpirovaní sa Ním. Biblická kultúra rôznorodého idealistického adeizmu je zrodená jedným z názorov védickej kultúry. Ním boli vnesené do kultúr, založených na rôznych Zvestovaniach, prekrútenia, nezlúžteľné s jednotným zmyslom všetkých Zvestovaní, plus bol zorganizovaný milodar materialistického adeizmu — pre tých, čo nesúhlasili s prekrútenými vieroukami. Prekrútenia v každej z vetiev biblickej adeistickej kultúry sa navzájom nezhodujú. Preto každá z vetiev má v niečom pravdu v svojich odhaleniach ostatných (prekrútení v iných vetvách)*, avšak, v ich sporoch sa nerodí skutočná pravda, pretože sa ju nesnažia realizovať v živote, ale každá z nich sa snaží upevniť, potlačiac druhú.
V každej vetve sú prekrútenia dôležité a dostatočné na to, aby každý, kto vyrastal v jej prostredí, sa stal nezodpovedným príslušníkom davu, žijúcim podľa tradícií a rozhodujúcim sa podľa autority. Jednotlivci, schopní od narodenia neprijímať prekrútenia alebo ich vykoreniť vo svojom vnútornom svete, sú štatisticky zriedkaví a nepredstavujú hrozbu pre stabilnú obnovu, z pokolenia na pokolenie, celého systému biblického bezbožia pri pomere etalónových frekvencií biologického a sociálneho času, charakteristického pre davo-„elitarizmus“ do ХIХ. storočia. Celkovo kultúra biblického bezbožia je kultúrou robotizácie dorastajúcich pokolení, zbraňou agresie metódou „kultúrnej spolupráce“, ktorú dospelé obete agresie nosia v sebe. Toto je bojový dezintegrovaný robot na elementárnej báze človeka, ktorého program činnosti a prostriedky jeho riadenia sú porozdeľované svojimi fragmentami v dušiach mnohých ľudí v následnosti pokolení a sú zafixované v materiálnych pamätníkoch kultúry. То, že slovo „robot“ sa objavilo až po tisícročí po vzniku vnútrospoločenského javu masovej robotizácie obyvateľstva, nemá principiálny význam. Podstata robotizácie obyvateľstva nie je v slovách, ale v potlačení slobody vôle ľudí a v obmedzení možností rozvoja osoby ľubovoľnými, utláčateľovi dostupnými prostriedkami. V kultúre robotizácie národov sa ničí Bohom daná normálna mravnosť, vnímanie sveta, myslenie dorastajúcich pokolení, meniac dospelé obyvateľstvo na dav, riadiaco závislý na majiteľoch tohto informačného systému. Na vnútrospoločenskej úrovni sú majitelia jedným z názorových prúdov védickej démonickej magickej kultúry, realizujúcim vybudovanie globálnej davo-„elitárnej“ pyramídy všeobecnej robotizácie, v ktorej zámerné i BEZMYŠLIENKOVITÉ všetko-si-dovoľovanie voči tým, ktorí sú považovaní za hierarchicky nižších, nahradzuje skutočnú duchovnosť člo-večnosti, zahaľujúc sa pritom do všemožných ušľachtilých zásterok. To je aj odrazené v definícii: «duchovnosť ukazuje kvantitatívnu mieru hierarchickej významnosti». Regulárne slobodomurárstvo v nej je podsystémom-prostredníkom medzi majiteľmi tohto dezintegrovaného robota a všetkými tými, čo do neho patria.
Informační báze KSB