14.1.2017
jardob
Filozofia ako veda je nadradená psychológii, lebo skúma Svet, ktorého je naša Zem a na nej žijúci človek a jeho psychika len súčasťou. Tak ako psychika je proces, aj Svet je proces, a nezáleží len na jeho anatómií základnej stavbe, ale aj na tom ako je riadený. Skutočná filozofia skúma Svet preto, aby odhalila objektívne mravné kritériá fungovania celého sveta, princíp pomocou ktorého je udržiavaná dlhodobá harmónia a poriadok v celom Vesmíre. A práve toto poznanie hierarchicky nadradených pravidiel a zákonitostí pomáha pochopiť aj to, ako vniesť harmóniu do ľudskej spoločnosti, zharmonizovať ľudstvo so svojim životným prostredím, a nájsť harmóniu aj v samom sebe.
Ak je človek stvorený v niečom na obraz Tvorcu, tak z toho nadmierneho množstva božských atribútov to budú u človeka zrejme schopnosť živo vnímať rôzne vnemy (vrátane schopnosti predstavovať si všetky vnemy a situácie v mysli), rozum (schopnosť Rozlišovať v rôznej Miere), vôľa (schopnosť aktívne vstupovať do rôznych procesov), emócie (ktoré v správne fungujúcej psychike pomáhajú rozlíšiť dobré a zlé).
Vyzerá to tak, že bábätko sa na svet rodí, a už má v sebe akýsi vrodený kompas, zmysel pre krásu. Po tom, čo sa trochu zorientuje v tomto novom svete, dokáže sa zasmiať, ak sa mu niečo páči, alebo sa rozplače, ak vycíti niečo nedobré. Zo svojho pohľadu, to dobré vníma ako pekné, a zlé vníma ako škaredé. Ak genetika bábätka nie je poškodená, alebo rod nie je zaťažený príliš komplikovanými osudmi ľudí v rodovej línii (tvoriace rodový egregor, na ktorý sa bábätko napojí skrze citové väzby k svojim najbližším), tak by psychika bábätka vzhľadom na svoj vývoj mala fungovať bezchybne a emócie bábätka by mu mali vždy správne naznačovať, či to čo sa deje a to čo vníma je preňho dobré alebo zlé.
Lenže psychika človeka je ako strom, ktorý začína dvojlístkom keď sa vynorí zo zeme — z nich rastú vetvičky a na tých vetvičkách ďalšie vetvičky atď., až vznikne obrovská koruna myšlienkového stromu (videnia a chápania sveta). Vetvy vyrastajúce z vetiev, konáre z konárov, halúzky z halúzok. Život sa skladá zo situácií, z ktorých časť riešime vedome a premýšľame nad nimi, a veľkú časť riešime podvedome (do tejto oblasti naše vedomie nevidí). To, čo sa deje v podvedomí vieme nanajvýš ohodnotiť podľa emócií, ktoré cítime, čo je kvázi vyhodnotením spracovania tých vnemom a informácii, ktoré do nás vstupujú, či už zvonka, alebo z pamäti. V spánku sa vraj vyhodnocujú vnemy, a tie menej dôležité sa posielajú do dlhodobej pamäti, a tie dôležitejšie zostávajú aktívne (v bližšej pamäti, poruke).
Ide o to, že každý vnem ako celok (jeho zraková, sluchová, hmatová, čuchová, chuťová zložka) je spracovávaný a akoby prechádzal filtrom vlastných mravných kritérií (to čo človek v danej chvíli vníma ako dobré alebo zlé) a na základe toho je mu pridelená patričná emócia, ktorú vníma na vedomej úrovni. A do pamäte sa ukladá presne takto „vnem ako celok“ + „emócia“. To je príčinou toho, že keď počujeme nejakú známu melódiu, alebo zacítime vôňu, navodí sa nám aj stará emócia. Tie výraznejšie zážitky (dobré alebo zlé) si psychika ponecháva v pamäti nablízku, tie menej výrazné idú do pamäťového archívu, kde dlhšie trvá kým si na niečo spomenieme.
Avšak problémom tohto systému spracovávania vnemov je to, že náš aktuálny rozum a intelekt (často dokrivený kultúrou a neadekvátnym správaním najbližších príbuzných dieťaťa), nemusí zážitok ako celok vyhodnotiť správne, t.j. pochopiť ho, a najmä rozlíšiť čo presne v ňom bolo dobré a čo zlé. Čo bola chyba konkrétneho človeka-vinníka, a čo nie. Lebo ak človek zažije emočne silnú, až traumatizujúcu situáciu, a nevie ju spracovať, teda pochopiť, čo bolo motívom k takémuto správaniu iného človeka, a ako sa v budúcnosti pred tým ochrániť, prípadne či môže nejako prispieť k tomu, aby sa daný človek spamätal, a ako tento jav v spoločnosti potlačiť. Tak každá takáto trauma nestráca svoj potenciál, a aj keď navonok trochu v duši odoznie, stále ostáva v psychike ako kal na dne pohára, ako nedoriešená úloha, ktorú bude treba spracovať. A čokoľvek zmyslového charakteru, nejaký obraz, zvuk, pach, druh dotyku, má tendenciu znova vyvolať ten nepríjemný pocit, ktorý mal človek vtedy. Môže sa tak stať, že človek tomu nerozumie, a zanevrie na celý druh ľudí, vecí, čohokoľvek čo mu daný zážitok pripomína. Lenže v živote sa to potom nabaľuje. Napríklad malému chlapcovi sa vysmievali susedia inej národnosti, nevie to pochopiť, tak si ich zafixuje ako zlo (a sprevádza to negatívna emócia). Danú situáciu mu môžu pripomínať jak iní ľudia daného etnika, tak aj rovnaké slová od kohokoľvek, pach, ľudia nečinne čumiaci opodiaľ, scenéria – čokoľvek. A toto všetko si podvedome zafixuje ako zlo (aj pocitovo) a jeho psychika to podvedome bude spájať s negatívnimi emóciami. No s podobnými elementmi, nie všetkými spolu naraz, ale osobitne, podobnými sa stretáva bude aj naďalej, a bude sa pri tom cítiť nepríjemne, a tak si nepríjemný pocit podvedome spojí aj s ďalšími vecami, s tým čo vníma v nových situáciách.
Takto vlastne vznikajú neadekvátne myšlienkové konáre, ktoré krivia pohľad na svet, chápanie sveta. To je aj zdrojom rôznych extrémov v ľudskej psychike, zdrojom pesimizmu, depresií.
Riešením by sa zdalo byť odpíliť tieto chybné konáre so všetkými halúzkami. Lenže ako sa dostať do pamäte podvedomia, a vôbec do starej detailnej pamäte a konkrétnych situácií? A navyše, každá bolesť, stará alebo nová, paralyzuje rozum. Keď emócie silno tlačia na psychiku, nedá sa pritom efektívne rozmýšľať a rozhodnutia bývajú unáhlené, nekvalitné. Lenže ak by sme aj odpílili tieto haluze hneď u kmeňa, tak nie je záruka, že nenarastú znova... Prečo? Pretože zabudnúť, neznamená zmúdrieť. Ak nepochopíme správne, to čo sa nám v minulosti stalo, nebudeme môcť dať na pravú mieru ani naše mravné kritériá, ktoré formujú náš pohľad na svet. Ktoré nám dávajú hodnotenia toho, čo je dobré a čo zlé, kto je dobrý a kto zlý – a či je to adekvátne realite, objektívnej etike Života? Takže s nesprávnym mravným kompasom, so starým chybným pohľadom na vec, sa starých stereotypov nezbavíme, aj keď už nebudeme cítiť nevysvetliteľný emočný tlak na psychiku.
Scientologovia majú na toto vypracovanú techniky – Dianetiku. Na ich sedeniach sa klient na pokyn audítora vracia k starým spomienkam, a audítor mu pomáha ich nanovo logicky spracovať, a vybiť emočný potenciál traumatického zážitku. No keďže pri podobných spomienkach na traumatické zážitky je vôľa a rozum klienta paralyzovaný, tak jediný audítor môže podať klientovi rozumné vysvetlenie. No ak nie je morálka audítora ani klienta adekvátna, tak traumu síce odstránia, ale morálka ostáva buď stará alebo preformátovaná audítorom (podľa želania scientológov), ak s ním klient súhlasí.
Niekedy ani sny nie sú na zahodenie, čoho sme schopný vo sne, toho sme schopný aj v reálnom živote. Hoci realita je vo sne iná, morálka však zostáva rovnaká. Ak sa snažíme chápať život a budovať si životu adekvátnu morálku, tak to rieši aj uvoľňovanie mnohých starých tráum. Či už hodnotíme naše sny, alebo spomienky zo života spätne, keď už nie sú tak bolestné, a zisťujeme čo v nich bolo správne a čo nie, čo možno spraviť pre seba, pre iných, ako predísť problémom, no aj ako zneškodniť takýto spoločenský jav (svojim dielom), veľa sa toho rieši aj v nás. Navyše môžeme sami poprosiť Boha, aby nám odhalil základ toho čo tlačí na našu psychiku, a môže sa to zobraziť v našom sne, sen je dobré si hneď zapísať a dá sa nad tým spätne popremýšľať. A ak ho nevieme sami vyhodnotiť, môžeme poprosiť blízkych o ich názor. A nakoniec takto vlastným úsilím, analýzou minulosti a s Božou pomocou vypracovanou novou adekvátnejšou morálkou („kormidlom“ našej duše a nášho videnia sveta), môžeme čeliť situáciám, ktorých sme sa predtým neopodstatnene báli, a pocity budú iné, a dajú nám aj pravdivejšiu spätnú väzbu.