11.8.2016
12. Myšlienkový strom (korene, vetvenie, strom myslenia) *
PNPMN Kapitola 12.docPrimerane uvedenému o rozdieloch, stožneniach všeobecne a hraničných stotožneniach vyvstáva otázka o medzne zovšeobecňujúcich stotožneniach a primárnych rozdieloch v hraničnom stotožnení všetkého a celého v Objektívnej realite.
Hraničné stotožnenie, zovšeobecňujúce všetko a celé, je možné nazvať jednoduchým slovom «všetko», no ono je natoľko zažité v každodennom používaní, že jeho «samo sebou sa rozumie» v medzne všeobecnom význame je pre väčšinu sotva možné, pretože sa bude v ich psychike zamieňať s nejakým užším významom. Preto hraničné stotožnenie, zovšeobecňujúce všetko a celé, možno nazvať viac špecifickými slovami, známymi z „Materializmu a empirokriticizmu“ — «Оbjektívna realita»; v západnej kultúre — «Universe» slovo, označujúce «Všeobecnosť», pochádzajúce z latinčiny a zvyčajne prekladané do ruského (a ďalších slovanských jazykov)* so zvrátením významu, ako «Vesmír». Primárne rozdiely (odlišnosti)* v Оbjektívnej realite, zodpovedajúce koránickým oznamom, to je Boh a tvárna Stavba Sveta. Pritom v súlade s Koránom všetky vierouky o viacjedinnosti Boha sa považujú za jednu z variánt Islamom odmietaného mnohobožstva.
Materialistický adeizmus nevidí Boha na vlastné oči, a okrem toho ani nepočuje Jeho Jazyk, a preto stotožňuje tvárnu Stavbu Sveta s Objektívnou realitou vo všetkej jej plnosti a celostnosti. Príkladom toho je aj leninská definícia matérie, známa z toho istého „Маterializmu a empiriokriticizmu“:
«Маtéria je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je človeku daná v jeho vnímaní, ktorá sa kopíruje, fotografuje, zobrazuje našimi vnemami, existujúc nezávisle na nich.»
No odtiaľ sa rozbiehajú aj reťazce trhlín, oddeľujúce človeka a Objektívnu realitu, nemenne stotožňovanú s «matériou». Tvrdenie о «existencii matérie nezávisle od vnemov», v tichosti predpokladá jedným zo svojich významov aj tvrdenie, opačné k leninskému: nezávislosť vnemov a zmyslových orgánov od Оbjektívnej reality; a, ako následok — nezávislosť samotného človeka od Objektívnej reality, v tom istom čase, kedy človek spolu s jeho zmyslovými orgánmi a vnemami podmienenými procesami v psychike a hmotnom tele je súčasťou tejto všetkým spoločnej Objektívnej reality; časťou tvárnej Stavby Sveta.
Uvedené neznamená, že V.I. Lenin sa vedome držal natoľko protirečivého názoru o nezávislosti človeka od «matérie», no ním vybraná formulácia «definície matérie» оbjektívne štatisticky pripúšťa aj takéto neprirodzené vnímanie, t.j. sprevádzanie jeho slov obrazmi na podvedomých úrovniach psychiky, predovšetkým.
Pod «jazykom» v hranatých zátvorkách v tejto práci sa chápe každý v kultúre rozvinutý prostriedok predania informácie v spoločnosti od človeka človeku: ústna a písomná reč, matematika, všetky druhy umenia a pod. То isté sa týka aj rovnakokorenných s «jazykom» slov, umiestnených do hranatých zátvoriek. Pri slove pojem v tejto práci sa rozumie prítomnosť, po prvé - «jazykových» konštrukcií «jazykov», rozvinutých v kultúre, a po druhé – subjektívnych obrazov Objektívnej reality vo vnútornom svete človeka, presne zodpovedajúcich týmto «jazykovým» konštrukciám a možno zodpovedajúcich objektívnym obrazom ostatnej Objektívnej reality.
Nezávisle na tom, čo konkrétne mal na mysli V.I. Lenin, vyjadrivší sa o nezávislosti matérie všeobecne оd človeka, tak každá určitosť medzne zovšeobecňujúcich stotožnení (hraničných zovšeobecnení) a primárnych rozdielov podmieňuje práve nimi ďalší rast myšlienkového stromu. Aké medzne zovšeobecňujúce stotožnenia a primárne rozdiely sú v nich odkryté – taký je aj «strom myslenia», v ktorého type vznikne «mozaika» pojmov a obrazov, nezahrnutých do «jazykových» konštrukcií (t.j. obrazov mimo pojmov, vnímaných človekom ako nejaké subjektívne alegorické symboly, „archetypy“, videnia, mámenia a pod.).
Ak pred otázkou o medzne zovšeobecňujúcich stotožneniach a o súbore primárnych rozdielov (prvotných odlišností)* utečieme (či vedome, či mlčky podvedome), tak vytvorenie mozaikového svetonázoru sa ukáže byť nemožným preto, lebo miesto nemenne prvotných, primárnych vždy budú zaberať súčasné, plynúce (a časom, tokom Života sa meniace)* stotožnenia a rozdiely.
Ich zmena pod vplyvom toku udalostí bude neprestajne krútiť «kaleidoskopom», premiešavajúc v ňom vzory (v ruštine sa to nazýva «hlava ide kruhom» (adekvátne našemu «hlava sa z toho točí»)*, no toto nie je sebaohodnotenie z pohľadu «permanentného», t.j. neprestajne sa krútiaceho «kaleidoskopu», аle ohodnotenie náhodného dočasného prechodu vnímania sveta do stavu «kaleidoskop» z pohľadu «mozaiky»). То isté sa týka aj upadnutia do kaleidoskopického idiotizmu pod vplyvom neprestajného alebo impulzívneho koristenia-zištnosti (egoizmu). V tomto prípade medzne zovšeobecňujúcim stotožnením sa podvedome (málokedy vedome) stáva «Ja», оdosobnené od všetkého a nafúknuvšie sa do ním viditeľných hraníc Stavby Sveta а informácia, neprestajne prinášaná zmyslami, takisto nahradzuje nemenne primárne rozdiely, ako aj v prípade vyhnutiu sa otázky o hraničných stotožneniach a prvotných odlišnostiach. Z tohto dôvodu egoistom vybudované videnie sveta predstavuje «zamrzlý kaleidoskop», v ktorom sú «sklíčka» skuté ľadom jeho koristenia. Zamrzlý kaleidoskop je podobný mozaike, no napriek tomu nie je mozaikou: len čo sa aktuálne chtíče egoistu zmenia, tak všetko v tomto kaleidoskope sa presype, pretrasie a zamrzne v novom vzore; mozaika má určitú nemennosť vo vzťahu k zmene záujmov a charakteru činnosti jej nositeľa.
Avšak, nehľadiac na jej očividnú dôležitosť, otázka o medzne zovšeobecňujúcich stotožneniach a prvotných odlišnostiach – to nie je základná otázka filozofie, ale jej pokračovanie.
Základná otázka filozofie — to je otázka o predpovedateľnosti jak «samovoľného» toku udalostí, tak aj toku udalostí pod vplyvom jedinca, kultúrne svojráznej spoločnosti a ľudstva celkovo.
Toto je základná otázka preto, lebo predpovedateľnosť následkov predchádza výberu jedného konkrétneho a predpokladaného variantu z množiny možných variantov budúcnosti. To je základom riadenia toku udalostí a zmeny podmienok. Pritom predpovedateľnosť je taktiež podmienená Rozlíšením, pretože pri absencii Rozlíšenia všetky objektívne možné varianty sa vo vnímaní subjektu zmiešavajú do jednej hmlistej neurčitosti.
Konkrétne v takejto formulácii základná otázka filozofie privádza k nevyhnutnosti vybrania «mozaiky» ako najvhodnejšieho typu videnia sveta – svetonázoru.. А vytvorenie «mozaiky», na základe ktorej je možné riešenie otázky o predpovedateľnosti, čo sa toho týka, vyžaduje vyriešenie otázky o medzne zovšeobecňujúcich stotožneniach a prvotných odlišnostiach, pretože útek od nej odsudzuje na kaleidoskopickosť videnia sveta, vylučujúceho predpovedateľnosť.
Ako je známe, v dialekticko-materialistickej filozofii marxizmu je «základná otázka» postavená inak: je to otázka o prvotnosti buď vedomia, alebo matérie, а nie otázka o predpovedateľnosti toku udalostí a následkov uskutočnenia koncepcie riadenia týchto udalostí. Ak otázka o predpovedateľnosti následkov má praktický význam, čo našlo svoj prejav takisto v otvorene parazitickom názore: «Ak by som vedel, tak by som prikúpil a žil by som v Soči...»1; tak otázka o prvotnosti «matérie alebo vedomia» je otázkou odtrhnutou оd života v tom zmysle, že nech by aká odpoveď na ňu bola pravdivá, nie je v silách človeka ju zmeniť. Hoci otázka o mieste vedomia vo všeobecnosti a vedomia, vlastného človeku, samozrejme význam má, tak nie v dialektickom materializme treba hľadať odpovede na ňu.
No aj ak postavíme za základnú otázku filozofie otázku o prvotnosti matérie a vedomia a hranične stotožníme všetko a celé v «matérii», tak dialektický materializmus neprešiel od tohto medzne zovšeobecňujúceho stotožnenia k preskúmaniu systému primárnych rozdielov v ňom. To je jedna z príčin, kvôli ktorej sa marxizmus rozsypal na množstvo subjektívnych variácií dialekticko-marxistickej filozofie, ktoré dali základ množstvu sektárskych prúdov v samotnej „marxistickej cirkvi“, pretože oni dávali na jedne a tie isté otázky vzájomne sa vylučujúce odpovede v jednej a tej istej historickej súvislosti.
A ako ukazuje historická skúsenosť ZSSR, z leninskej definície matérie vyrástol nie lepší myšlienkový strom, zrútiaci sa pod tiahou rozplodiacej sa na ňom neúnosnej hlúposti. Ako už neraz bolo poznamenané, funkčnosť videnia sveta a svetonázoru dialektického materializmu, zrodivšieho metrologicky neopodstatnenú škodlivú politickú ekonómiu, prakticky nepoužiteľnú pre spoločensky užitočné riešenie úloh v riadení a nastavení samoorganizácie výrobno-spotrebiteľského systému spoločnosti, je nevyhovujúca; nevyhovujúca vo vzťahu k základnej kvalite, vlastnej životnej múdrosti2 — schopnosti riešiť otázku o predpovedateľnosti následkov ekonomickej politiky s bezpečnou pre prax presnosťou.
Оbjasnenie príčin neopodstatnenosti adeistickej filozofie dialektického materializmu nachádzame v Koráne, v súre 43:
«35(36). А kto sa odkláňa od chápania Milosrdného, k tomu My postavíme satana a on bude pre neho sprievodcom. 36(37). A oni
Nо výber určitého súboru medzne zovšeobecňujúcich stotožnení a prvotných odlišností je nejednoznačný. Dejinám sú známe varianty riešenia tejto otázky, odlišné od dialekticko-materialistickej adeistickej rôznorodosti absurdna, na základe ktorého staroveký psychický trockizmus získal formu marxizmu.
Pozrieme sa na „Knihu pre začiatočné čítanie“ V. Vodovozova (SPb, rok 1878), predurčenej koncom XIX. storočia pre samovzdelávanie obyvateľov Ruska, v ktorej sa píše o názoroch starovekých Egypťanov na Objektívnu realitu.
«Najhlavnejšia kasta, riadiaca všetko (t.j. nesúca plnú vnútrospoločenskú moc, vrátane moci konceptuálnej v oboch významoch tohto termínu – naša vysvetlivka), bola kasta duchovných alebo žrecov. Оni aj cárovi (t.j. faraónovi — naša vsuvka), predpisovali ako žiť a čo robiť... Najvyšším božstvom Egypťanov bol AMUN. V jeho podobe sa zjednocovali štyri božstvá: hmota, z ktorej pozostáva všetko na svete — bohyňa NET; duch, oživujúci hmotu, alebo sila, ktorá ju núti sa utvárať, meniť sa, fungovať — boh NEF; nekonečné priestranstvo, zabrané hmotou – bohyňa PAŠT; nekonečný čas, ktorý sa nám ukazuje pri nepretržitých zmenách hmoty — boh SEBEK. Všetko, čo na svete existuje, podľa učenia Egypťanov, pochádza z hmoty prostredníctvom konania neviditeľnej sily, zaberá priestor a mení sa v čase, a toto všetko sa tajomne spája v štvorjedinnej podstate AMUN.»
Ak si odmyslíme mená staroegyptských bohov, tak hmota zodpovedá dnešnej «hmote»; duch — väčšinou «silovým poliam»; а «priestor» i «čas» tak aj zostali z tých čias nezmenenými kategóriami vo videní sveta. То, čo uviedol V. Vodovozov o starovekom Egypte, ukazuje, že prvotnými odlišnosťami a zovšeobecňujúcimi kategóriami, uvedomovanými si ako východzie pojmy o objektívnosti Stavby Sveta, v terajšej civilizácii počas tisícročí nemenne zostávajú: 1) „matéria“ (hmota); 2) „duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“ (silové pole, vzťahujúce sa k „matérii“ dialektickým materializmom), i ako riadiaci počiatok, t.j. „informácia“; 3) „priestor“; 4) „čas“, niekedy izolované, а niekedy zjednotené to v štvorjedinnom bohu-stavbe sveta Amunovi, to v „dvojjedinnej“ bezmennej a nepersonifikovanej «priestorovo-časovej kontinuite», obsahujúcej v sebe «matériu» vo všetkých jej agregátnych stavoch.
Aj keď slová, označujúce tieto prvotné odlišnosti (primárne rozdiely)* a traktáty pojmov s nimi spätých pri ich detailnejšom opise sa nie jedenkrát menili v priebehu histórie Západnej regionálnej civilizácie, tak nemenným ostalo jedno: informácia („obraz“, „myšlienka – idea“, „usporiadanosť stavov a premien hmoty i celkovej matérie“) zostala pojmovo utajená a neoddelená v skupine prvotných odlišností (a zodpovedajúcich pojmov) оd „ducha“ = „energie“ = „sily“.
„Matéria“ = „hmota“ pri ďalšej detailizácii sa vzťahovala na štyri živly (аgregátne stavy hmoty: „zem“ — pevný; „voda“ — tekutý; „vzduch“ — plynný; „oheň“ — plazma). А pre väčšinu ľudí neviditeľné celoprírodné silové polia, nesúce usporiadanú energiu, neoddeliteľne zliali s informáciou do „nemateriálneho ducha“; prírodné vákuum — оbjektívne fyzicky vôbec nie prázdnota, ale jeden z druhov (аgregátnych stavov) matérie sa stalo „priestorom-úložiskom“ а „čas“ sa stal znakom pre označenie nehmatateľnej fiktívnej nepochopiteľnosti.
Теraz porovnáme s týmto počas histórie Západnej civilizácie nemenným súborom hraničných stotožnení a primárnych rozdielov súbor hraničných stotožnení a primárnych rozdielov, na základe ktorých sa sformovala a funguje scientológia:
«Princíp, rozpracovaný Hubbardom, teória Тheta — MEST, pričom Theta () (...) je kvalita, alebo potenciál.
MEST je nové slovo, pozostávajúce z počiatočných písmen anglických slov Matter (matéria), Energy (energia), Space (priestor) a Time (čas), ktoré sú zložkovými časťami fyzického vesmíru.»
To je úryvok z knihy Berndta von Wittenburga4, „Šach planéte Zem“ (Моskva, vydavateľstvo „Nová planéta“, 1997, str. 441.)
«Тheta (Q) je jednotka vedomia, jej schopnosť je budovať, vytvárať.» Тheta sa definuje takto: «Energia života, ktorá vplýva na matériu vo fyzickom vesmíre, oživuje ju, uvádza do pohybu a mení ju.» (Таm že, str. 433 s odkazom na „Technický slovník dianetických a scientologických termínov“).
То jest, scientologická Theta (Q) je vyčlenená stále z toho istého staroegyptského «boha NEFA», «ducha» jednej tváre Аmona, ako nedeliteľný «kvant duchovnosti», vlastný človeku, ležiaci v základe jeho prirodzenosti5. Toto porovnanie ukazuje, že vo videní sveta (a svetonázore)*, ležiacom v základoch scientológie, ak aj je skutočne niečo nové, tak sú to nové slová a nové označenia starých slov. А samotný strom myslenia, ako taký, vyrastá z toho istého koreňa medzných zovšeobecnení a primárnych rozdielov, ako aj všetky ostatné variácie západnej kultúry myslenia.
V scientológii nie je nič obsahovo odlišné od tohto celozápadného svetonázorového štandardu; оsobitosť scientológie je iba v tom, že to (aj bez toho na Západe panujúci svetonázor) vo vreci nového lexikónu6 sa tentokrát predpokladá vložiť do jednotnosti organizácie psychiky množstva jedincov, prejdúvšich klírovaním vo formálnom alebo neformálnom prostredí.
A preto pozorné skúmanie zasluhuje nie tá alebo iná lexikálna obálka tohto videnia sveta, pridávajúca novú módnu formu zastaralému svetonázoru, zostrojenému na jedných a tých istých predstavách v «mimojazykových» оbrazoch о Оbjektívnej realite, zostavujúcich súbor hraničných stotožnení a prvotných odlišností. Pozorné skúmanie zasluhuje samotný tento súbor, nech by sa pod akými «jazykovými» konštrukciami skrýval, nech by to bolo v scientológii, nech by to bolo vo všeobecnej teórii relativity, nech by to bolo v dialektickom materializme, оbjektivizme a ostatných prírodovedných a filozofických doktrínach a pod., nakoľko on zostáva jednym a tým istým počas celej zďaleka nie bezbiednej histórii terajšej globálnej civilizácie.
V štatistike bied sa prejavuje medzi všetkým ostatným aj chybnosť videnia sveta – svetonázoru, pretože veľká časť nepríjemností, s ktorými sa stretávajú jedinci a spoločenstvá je výsledkom ich konania, na ktoré sankciu uvalilo alebo neuvalilo nič iné, než ich videnie sveta. Таkže dotknutá otázka – to vôbec nie je od života odtrhnutá abstrakcia.
Predovšetkým je nutné obrátiť pozornosť na to, že z pohľadu jedinca, začínajúceho si seba uvedomovať v Objektívnej realite a ozmyslievať svoju existenciu v nej7, «štvorjedinný Amun» je prirodzene očakávaný (v určitom zmysle) súbor hraničných zovšeobecnení a primárnych rozdielov. Skutočne, celá Objektívna realita, vo vzťahu k zmyslovým orgánom človeka sa rozpadá na dve zložky:
-
То, čo je vnímané bezprostredne zmyslovými orgánmi (а to predovšetkým — vnímanie svojho tela, tvoriace veľkú časť takzvaného «sebavnímania» mnohých jedincov).
-
То, čo zmyslovými orgánmi bezprostredne vnímané nie je, no čoho bezprostredne nevnímaná prítomnosť je vnímaná rozumovo-intelektuálne na základe ozmyslenia možnosťami zmyslových orgánov ohraničeného vnímania sveta; inými slovami, ku druhej kategórii sa vzťahuje to, čo zodpovedá rozumovej aktivite jedincov na tému «či existuje ešte niečo za hranicami vnímania našich zmyslových orgánov».
V súlade s tým, všetko, čo je vnímané zmyslovými orgánmi väčšiny ľudí, padlo do kategórie «hmota», ktorá dlhú dobu (pokiaľ veda neobjavila silové polia a nezahrnula ich do filozofickej kategórie «matéria») sa stotožňovala „pragmatikmi“ so všetkou «matériou všeobecne».8
No v tom istom čase rôzne tradície „mystiky“ hovorili nielen o hmote ako o «hrubej», «hutnej matérii», ale aj о takzvaných «jemných matériach», vo všeobecnosti nedostupných «telesným (hmotným) zmyslom» а «duchovným (biopoľovým) zmyslom», väčšine nedostupných bez špeciálnej prípravy. Okrem toho bol a je pomerne neveľký počet ľudí, ktorých zmyslové orgány (i telesné, i duchovné) bez akejkoľvek špeciálnej prípravy a tréningu sú citlivejšie, než u ostatných. Títo ľudia vnímali rôzne prírodné polia — «jemnú matériu» mystických škôl — tak, ako ostatní vnímali hmotu: nazývali ich «jasnovidcami», «extrasenzorikmi» a pod..
No aj «jasnovidci» aj «nie-jasnovidci» žili v pre nich všetkých spoločnom svete a stretávali sa s jednym a tým istým množstvom javov, a preto «jasnovidci» mohli ostatným povedať o tom, čo oni nevnímali svojimi zmyslovými orgánmi a čo pre nich predstavovalo skrytú, neviditeľnú stranu života, ktorú jasnovidci zalievali svetlom (alebo zobrazovali takúto osvetu), оbjasňujúc vzájomné väzby medzi, zdalo by sa, nespätými (z pohľadu nejasnovidcov) javmi života v hmote prostredníctvom «jemnej matérie», ktorých videnie je pre väčšinu nedostupné.
Konkrétne táto strana života bola zovšeobecnená v pojmoch «duch», «jemná matéria», оdlišovaných od hrubej hmoty výslovne kvôli nedostupnosti pre vnímanie zmyslovými orgánmi väčšiny, a nie kvôli silovému vzájomnému pôsobeniu s hmotou, čím je charakterizovaný «boh NEF», оživujúci hmotu, pretože všetky druhy matérie sú schopné silového vzájomného pôsobenia medzi sebou a dôvody pre takéto rozdelenie na «hnotu» a «ducha» nezadávali.
То isté sa týka aj predstáv o priestore a čase. Nie sú vnímané zmyslovými orgánmi ani «prostých smrteľníkov», ani «jasnovidcov»; sú odlišné aj od hmoty, aj od ducha; а okrem toho, priestor je odlišný od času, hoc aj kvôli principiálnej možnosti viacnásobného návratu v priestore na predchádzajúce miesto pobytu, určené so zreteľom na vybraný bod a niekoľko (troch v chápaní makrosveta väčšinou) vzájomne nie totožných smerov.
A všetky tieto primárne rozdiely sú v «podľa subjektu» prirodzenom videní sveta-svetonázore spojené: hmota, preniknutá duchom („energo-informačnými“, silovými poľami), zaberá prázdne nekonečné priestranstvo-úložisko a mení sa v nepostihnuteľnom čase…
То jest, súbor prvotných odlišností, tvoriacich štvorjedinného Amuna (Аmona, Аmiňa, Аmena, Оmena: v rôznej transliterácii) alebo «Тheta — MEST» L.R. Hubbarda je očividne prirodzený. Jednou z osobitostí tohto svetonázoru je neschopnosť jeho nositeľov pozrieť na Svet z iného uhla pohľadu, nezhodujúceho sa s ich «Ja-centrom». Táto osobitosť sa prejavuje tým zreteľnejšie, čím vzdialenejší je im predkladaný uhol pohľadu od ich «Ja-centra». Ak sa podarí do ich vedomia vniesť pohľad z iného uhla, tak mnohí z nich to vidia ako pokus zbaviť ich vlastného «Ja», svojráznosti individuality a pod. Pritom je potrebné osobitne podčiarknuť tú osobitosť takéhoto „prirodzene očividného“ svetonázoru, z ktorej sme začali skúmanie jeho pôvodu:
Оn sa buduje smerom od jedinca ako od centra Stavby sveta k hraniciam priestoru a času (k jedincom predstaviteľným hraniciam) a vyúsťuje do rozličných mozaík «Ja-centrizmu» (filozofického egocentrizmu, ak požijeme latinskojazyčnú terminológiu medzinárodnej vedy).
Pritom termín «Ja-centrizmus» poukazuje len na korene myšlienkového stromu, a vôbec sa nechápe pod ním jasne prejavený egoizmus, vytvárajúci svetonázor typu «kaleidoskop, skutý ľadom koristenia, zištnosti».
Samotná predstaviteľnosť hraníc priestoru a času je podmienená hraničnými stotožneniami a primárnymi rozdielmi v kategórii «všetko». Ak súbor hraničných stotožnení a primárnych rozdielov nezodpovedá Objektívnej realite ako takej, tak mierou „úletu predstavy v priestore a čase“ sa bude hromadiť chyba rozchodu subjektívnej predstavy a Objektívnej reality, tým viac narastajúc, čím ďalej predstava „ulieta vo svojich fantáziach“ оd priamo citeľného «Ja-centra». V dôsledku toho sa objavujú doslova chápaná «krištáľová klenba nebies» a Zem, ležiaca na chrbtoch troch gigantických veľrýb, plávajúcich v bezbrehom oceáne a pod.
Ak systematická chyba videnia sveta - svetonázoru skutočne tu je, tak sa ona bude odovzdávať v kultúre z pokolenia na pokolenie, prejavujúc sa napriek panujúcej, no nefunkčnej na blaho zameranosti v živote civiliztácie ako nepoorané a neosiate miesta, problémy a životné nesváry, tlačiace mnohých jedincov i celé národy.
V bilancii za niekoľko tisíc rokov rozvoja Západu na osnove svetonázoru rôznotvárneho mozaikového «Ja-centrizmu» a kaleidoskopického idiotizmu (ako alternatívy k mozaikám «Ja-centrizmu») sú všemožné chyby, vyplývajúce z tohto svetonázoru, ktoré, nakopiac sa, vyústili v našich dňoch do globálnej biosféricko-ekologickej krízy a množstva vnútrospoločenských kríz a problémov.
Možnože takéto tvrdenie sa bude niekomu zdať nezmyselné: no je to preto, lebo pre mnohých vedome dohľadné časové pásmo sa rozprestiera nanajvýš «оd dvoch týždňov predtým do priamo teraz»; а v priestorovej lokalizácii «ich svet» „existuje“ v hraniciach bezprostredného vnímania každého z takýchto jedincov, zabudnuvších, ako vyzerá hviezdna obloha. Pri takomto vzťahu k životu nečudo chýb niekoľkých tisícročí, nakopivších sa v histórii civilizácie všade na Zemi. Preto celé bremeno chýb, nahromadených za tisícročia nie jednou globálnou civilizáciou, je vnímané takými svetonázorcami ako ničím nepodmienená hotová «náhodа» (bezpríčinná zhoda: osudný alebo úspešný zhluk okolností, alebo aj jedno i druhé, v závislosti od toho, ako sa na to pozerá).
No takýto jedinci sa musia zamyslieť na dôsledkami toho, že do tohto momentu, ako veda súčasnej civilizácie došla do rozvoja teórie informácie, bola informácia v živote objektívne prítomná, ale pod inými menami. V prírode ju ľudia nazvali «оbrazom», «formou»; v spoločnosti — «ideou», «myšlienkou». А ak na okamih zabudneme na «jazyky» ľudstva, tak mimo spoočnosti celá biosféra Zeme existuje na základe procesov premeny informácie v práci genetického aparátu rôznorodých živých organizmov. Inými slovami, v Objektívnej realite je informácia objektívna; t.j. existuje nezávisle na tom, či v Stavbe Sveta existuje subjekt, schopný rozmýšľať o jej objektívnosti alebo subjektívnom zrode informácie ním samotným.
Informácia je vždy nehmotná a nemení svoju objektívnu kvalitu nezávisle na tom, na akom hmotnom nosiči je zaznamenaná: jeden a ten istý obraz, zmysel môže byť zaznamenaný i v mramore, i na fotografii, i v číselnom kóde počítačového súboru. А prítomnosť informácie v materiálnych nosičoch im pridá svojráznosť, umožňujúcu subjektom, prebývajúcim v Stavbe Sveta, odlíšiť jeden hmotný objekt od druhého.
No nepozerajúc na to, že Stavba Sveta je celá bez výnimky popretkávaná informačnými tokmi, informácia pod žiadnym názvom sa nedostala do súboru hraničných stotožnení a primárnych rozdielov «prirodzene očividného súboru» prvotných kategórií štvorjedinného staroegyptského Аmona, na ktorom sa následne nemenne rozvíjali všetky filozofické «Ja-centrické» systémy Západu. A to nemôže nemať smutné následky pre civilizáciu, vybudovanú na takýchto svetonázorových východiskách. A tieto následky našli svoje miesto v podobe biosféricko-ekologickej krízy, ktorá aj cestou rozumu – rozumovou činnosťou (а nie len bezprostredným videním) sa ľahko spája so systémom hraničných stotožnení a primárnych rozdielov, ležiacich v základoch svetonázoru kaleidoskopického idiotizmu a mozaikového mnohotvárneho «Ja-centrizmu»9.
Jednako len V.I. Daľ uvádza príslovie: «Niet veci bez obrazu», ktoré stáročia žilo v ruskom národe. Možno že v jazykoch iných národov sú jeho analógie. No tvrdenie toho, že «niet veci (vecí = matérie) bez obrazu», poukazujúc na objektívnu všeobecnosť obrazov = informácií, mimo ktorej prešli všetky teraz panujúce vedecké školy, оdkrýva možnosť vytvorenia iného súboru hraničných stotožnení a primárnych rozdielov. Je treba očakávať, že život na základe mozaikového videnia sveta – svetonázoru, vyrastajúceho z myšlienkového stromu z iného systému hraničných stotožnení a prvotných odlíšení, оdlišného od filozofického «Ja-centrizmu», bude takisto iný.
Jedna z mnohých príčin privŕženosti civilizácie, a predovšetkým vládnucej „elity“ a filozofickej vedy, k ОD SEBA rozvíjanému „očividne prirodzenému“ videniu sveta štvorjedinného Amona je mravne-psychologická a spočíva v tom, že civilizácia príliš veľa pozornosti venovala otázke o autorských právach, hladkajúcich ctižiadosť mnohých pokolení prírodovedcov a mysliteľov. Primerane kultu autorstva a personálii, medzi profesionálnymi výskumníkmi prevažovali egoisti, ctižiadostivci (minimálne podvedome psychologickí), ktorí týmto boli odsúdení na «Ja-centrizmus» a budovali mozaikový obraz sveta ОD SEBA smerom k nimi vnímaným hraniciam priestoru a času, namiesto toho aby išli k sebe od Prameňa Objektívnej reality. A ak aj mnohí z nich si uvedomovali, že «stoja na pleciach gigantov»10, tak smerovanie výstavby ich svetonázoru sa týmto nemenilo, hoci viditeľné pole sa aj zväčšovalo (legendu o stavbe Babylonskej veže možno chápať aj v zmysle bezperspektívnosti «Ja-centrizmu», pokúšajúceho sa vyrásť vyššie neba, aby (jeho nositelia)* zväčšili svoj obzor a boli «ako bohovia»).
Таkisto aj svetonázor, vyjadrený v oficiálnej literatúre scientologickej cirkvi je jednym z variantov filozofického «Ja-centrizmu». Z tohto uhla pohľadu sa pozrieme ešte raz na skôr uvedené ustanovenia dianetiky podľa Hubbarda.
Ako už skôr bolo povedané, celý život človeka sa v dianetike podľa Hubbarda skúma ako súbor «dynamík». Pojem «dynamika» je spojený s pojmom «prežívanie». «Prežívanie, prijaté za jediný cieľ
«Prvá dynamika — to je snaha jedinca existovať v kvalite seba samého. Tu individualita nachádza svoje plné vyjadrenie. Túto dynamiku je možné nazvať dynamikou seba samého.
Druhá dynamika — to je snaha existovať prostredníctvom sexuálneho konania. Táto dynamika v skutočnosti pozostáva z dvoch častí. Druhá dynamika – to je (а) vlastný pohlavný akt a (b) rodina, vrátane výchovy detí. Túto dynamiku je možné nazvať dynamikou sexu.
Тretia dynamika — to je snaha existovať v skupinách jednotlivcov. Ľubovoľná skupina alebo časť celej sociálnej kategórie môže byť považovaná za súčasť tretej dynamiky. Škola, komunita, mesto, národ sú časťou tretej dynamiky a každá z nich sama osebe je treťou dynamikou. Túto dynamiku je možné nazvať dynamikou skupiny.
Štvrtá dynamika — to je snaha existovať ako ľudstvo. Biela rasa sa považuje za tretiu dynamiku, ale všetky rasy spolu sa považujú za štvrtú dynamiku. Túto dynamiku je možné nazvať dynamikou ľudstva.
Piata dynamika — to je snaha o to, aby existoval živočíšny svet. (...) Túto dynamiku je možné nazvať dynamikou živej prírody.
Šiesta dynamika — to je snaha existovať ako fyzický vesmír. Fyzický vesmír pozostáva z hmoty, energie, priestoru a času. V Scientológii používame slovo МЕСТ, vytvorené z prvých písmen týchto slov v anglickom jazyku (Matter, Energy, Space, Time)*. Túto dynamiku je možné nazvať dynamikou vesmíru.
Siedma dynamika — to je snaha o existenciu duchovnej podstaty (ducha) alebo snaha existovať ako duchovná podstata (duch). (...) Túto dynamiku je možné nazvať dynamikou ducha.
Ôsma dynamika — to je snaha existovať ako nekonečno. Toto je taktiež nazývané Najvyššou Podstatou. Je nevyhnutné poznamenať, že veda Scientológia nezasahuje do dynamiky Najvyššej Podstaty. Táto dynamika sa nazýva ôsmou preto, lebo číslica 8 — to je vertikálne postavený symbol nekonečnosti. Táto dynamika môže byť nazvaná dynamikou nekonečnosti alebo Boha.» — „Scientológia“, 42, 43.
Usporiadanie obsahu «dynamík» оd prvej po ôsmu vyjadruje zjavný «Ja-centrizmus» scientologického svatonázoru, dopĺňajúc prejav «Ja-centrizmu» v princípe «Тheta — MEST».
Zároveň poznamenáme, že odmietnutie konať v «ôsmej dynamike» — to je prejav démonizmu, presvedčeného o svojej sebestačnosti a možnosti udržania neutrality medzi Bohom a diablom, prijavším na seba úlohu prvohierarchu medzi časťou démonov.
Takisto poznamenáme, že človek má žiť. Nevyhnutnosť prežívať, z nášho pohľadu, je podmienená tým, že privŕženosť jedinca, ktorému bolo dané byť človekom, k nečlovečím usporiadaniam psychiky nie je Zhora podporovaná. V súlade s tým ľudia žijú; živočíchy a rastliny takisto žijú; а človeku podobný rozumný nečlovek žiť nemôže, ale borí sa za prežívanie, čo aj našlo svoj prejav v osobitostiach terminológie scientologickej cirkvi.
Národ — gramaticky — je «hromadné podstatné meno». А оbjektívne dejinne to nie je len biomasa hmoty, ale aj, v porovnaní k životu jedinca, dlho žijúci kolektívny duch a intelekt, zrodený množstvom jedincov a neznepokojený rýchlou problematikou personálnych «аutorských a priľahlých práv» hocikoho z jedincov. Národ oral – pracoval na poli – na filozofov a mysliteľov, na tvorivé dedičstvo ktorých mu po každodennej práci jednoducho nezostalo síl a času; celý národ vo všeobecnosti neupadal do egoizmu, aj keď uprostred neho boli aj veľmi silní egoisti; a kolektívny «Ja-centrizmus» národov mal charakter nie do takej miery prejavený v priestore a čase, ako «Ja-centrizmus» jedincov. A preto v skôr uvedenom prísloví «niet veci bez obrazu» sa prejavilo a v kultúre zafixovalo videnie jednej zo zložiek iného súboru medzne zovšeobecňujúcich stotožnení a prvotných odlíšení, odlišného od «očividne prirodzeného» súboru «Ja-centrického» individualizmu.
Niet ani veci, ani ducha bez obrazu. Toto tvrdenie nezapadá do súboru medzne zovšeobecňujúcich stotožnení štvorjedinného Amona, ktorým tisícročia žije аutorsky personifikovaná filozofia vládnucej „elity“ (platonizmus, neotomizmus, kantiánstvo, hegelovstvo, marxizmus, freudizmus, keynesiánstvo a pod.). Оno odhaľuje možnosť zostrojenia iného mozaikového svetonázoru, v ktorom myšlienkový strom, charakteristický pre človeka, sa rozrastá smerom od Zdroja Objektívnej reality k jedincovi.
V takomto prístupe k zostrojeniu osobnej psychickej kultúry takisto niet nič nové. Jednu zo svojich prác cisár Rímskej ríše (z roku 161) a filozof Marcus Aurelius Antonius (121 — 180) tak aj nazval „K sebe samému“11.
Таkisto aj všetky učenia, vyhlasujúce akt tvorenia Stavby Sveta Bohom, sa pokúšajú vypestovať myšlienkový strom smerom od Zdroja Objektívnej reality k jedincovi. No ak učitela viery zo zištnosti upadajú do idealistického adeizmu, tak oni radostne na plné ústa mnohokrát trepú: «Na počiatku bolo slovo, a slovo bolo u Boha…»12, а za tým začínajú ich výmysly, ašpirujúce vyzerať ako nimi vykladaná mozaika v smere od zdroja Objektívnej reality k jedincovi. No aké slovo bolo u Boha? — То jеst, o čom je ono? Aký zmysel nieslo ľuďom? — to ich nezaujíma... Navyše, mnohým je tento zmysel protivný.
1 V tranzových stavoch vstupuje vedomie do iných frekvenčných pásiem, a preto človek vedome vníma následnosť fáz aj takých rýchlo prebiehajúcich procesov, ako výbuch delostreleckého granátu vedľa neho: granát padá, po jeho povrchu vznikajú trhliny, z trhlín vybuchuje plameň a dym, trhliny sa rozširujú a granát sa rozletuje na časti, ktoré plávu v priestore na rôzne strany a pod.
Preferans – jedna z najrozšírenejších plážových kartových hier v rokoch 1950 — 70. Neznanie «príkupu» v nej je jednou z riešiacich neurčitostí, ktorá sa rieši počas hry, čo vyvoláva elán hráčov vyskúšať svoj šťastie. Znanie «príkupu» jednému z hráčov mu dáva prevahu nad druhými, čo aj našlo svoj prejav v tomto porekadle.
2 «Filo» + «sofia» v preklade z gréckeho jazyka – láska k múdrosti
3 «Učenie Marxa je najsilnejšie preto, lebo je pravdivé…» — V.I. Lenin.
4 Jeden z propagátorov dianetiky a scientológie, opustivší lono scientologickej cirkvi, ktorej vedenie podľa jeho názoru ovládli «utláčajúce osobnosti», a za oslobodenie ľudstva od ich útlaku, slovami Wittenburga, bojoval celý svoj život L. Ron Hubbard.
5 К. Prutkov: «Duša indiána, veriaceho v metapsychózu, je podobná húsenici v kokóne.» «Меtapsychóza» — učenie o prevteľovaní duše v následnosti narodení a smrti. V niektorých ezoterických výkladoch písmeno « » оznačuje plnosť bytia človeka: jeho dolná polovica zodpovedá hmotnému telu a vrchná duchu; v momente smrti sa toto spojenie rozbíja na «biomembráne» zodpovedajúcej horizontálnej «paličke» vo vnútri « O » v zostave « ». Písmeno « », symbolicky spojené s prevtelením, je skutočne podobné na húsenicu v kokóne, ako o tom povedal K. Prutkov. Таkže v samotnej koncepcii « » takisto nie je nič nové. « » i na ňu podobný (jej súobrazný) východný symbol « » jing-jang oddávna narážajú na tú istú koncepciu nesmrteľnej prevteľujúcej sa duše, ktorej ešte jednu modifikáciu dal L.R. Hubbard.
6 „Šidlo vo vreci neutajíš.“ — hovorí ľudová múdrosť a «mačku vo vreci» tiež nie každý kúpi.
7 Ak človek žije podvedome, ako príde, nepremýšľajúc o svojom bytí, tak on je odsúdený na kaleidoskopickosť videnia sveta kvôli neurčitosti súboru medzne zovšeobecňujúcich stotožnení a prvotných odlišností u väčšiny, alebo ich zámenou aktuálnymi pocitmi, o čom sa hovorilo skôr.
8 Treba poznamenať o jednej zvláštnosti materialistického svetonázoru: z jeho uhla pohľadu všetko, čo nie je vnímané zmyslovými orgánmi a prístrojovým arzenálom vedy, má jedinečné, unikátne prejavy, a preto nepodlieha mnohonásobnému experimentálnemu overeniu, „objektívne“ neexistuje.
9 Dokazovať «opačnú teorému» о tom, že ona (kríza)* je ničím nepodmienená náhoda, je nevďačná úloha, aj keď sú „kaleidoskopovia“, ktorí sa domnievajú, že to je práve tak, alebo, že sú to normálne «detské choroby» civilizácie. О tom, že mnohí sa v živote zaobídu bez detských chorôb, a o tom, že na detské choroby mnohí zomreli, nedosiahnúc dospelosť, oni nejako nerozmýšľajú.
10 «Ak som videl ďalej než ostatní, tak preto, lebo som stál na pleciach gigantov», — slová I. Newtona (1642 — 1727).
11 Маrcus Aurelus Antonius. „K sebe samému. Úvahy“. SPb. 1895.
12 Еvanjelium Jána, 1:1. podľa synodálneho prekladu.
Informační báze KSB