12.9.2016
Коránické videnie sveta trojjedinstva matérie-informácie-miery, dogma o „Trojici“ kresťanských cirkví, i bežné «Ja-centrické» videnie sveta štvorhypostázie hmoty-ducha-priestoru-času sú v dejinách globálnej civilizácie zaujímavým spôsobom previazané s ezoterizmom a hermetizmom. No pred tým, než prejdeme k preskúmaniu tejto otázky, je potrebné niečo objasniť. Ak sa obrátime k dejinám a etnografii, tak okrem otvoreného klaňania sa diablovi (satanizmu), možno vyčleniť len niekoľko „čistých“ typov duchovnej kultúry, ktorých kombinácia vlastností vytvára všetku ich hmatateľnú mnohoobraznosť. Hypoteticky ich možno nazvať takto:
1. ŠAMANIZMUS — nahuliť sa, načuchať sa, vypiť nejaké špeciálne namiešané byliny, narúšajúce normálnu geneticky podmienenú fyziológiu organizmu: jak buniek, tak aj systémov orgánov. Následkom odklonu fyziológie od normy sa mení chápanie sveta-svetonázor a možnosti ľudského organizmu, prístupné vedomiu. Ak je vôľa pevná a sú osvojené nejaké poznatky a zručnosti, tak dostávame „šamana“ s „nadprirodzenými“ schopnosťami vo vzťahu k ho obklopujúcim prostým ľuďom. Ak je vôľa slabá, poznatky a zručnosti nestačia, tak dostávame mŕtvolu, nenávratne otrávenú kaliku, narkomana, psychopata – v závislosti od podmienok. Мnohé stránky tohto typu kultúry opísal Carlos (Cesar Salvador Arana)* Castaneda v knihe „Učenie dona Juana“ (i v ďalších knihách). Súčasná narkománia — predovšetkým fajčenie a opíjanie sa — jej atribúty, otvárajúce cesty pre vtrhnutie besnenia a „šamanov“ prostredníctvom „extrasenzoriky“ do vnútorného sveta pijúcich a fajčiacich príslušníkov davu s rôznymi cieľmi. V dôsledku tohto narušenia normálnej geneticky predurčenej fyziológie ich organizmov môžu byť riadení zvonku cestou „extrasenzorickej“ aktivácie v ich pamäti sa nachádzajúcich informácií ako sa majú správať; tou istou cestou môže preniknúť do duše aj predtým človeku nevlastná informácia.
Stupeň riaditeľnosti môže byť rôzny v závislosti od možností toho, kto sa pokúša riadiť, a možností odhaliť riadenie a protiviť sa mu zo strany toho (alebo tých), koho sa pokúšajú riadiť.
Nič dobré takéto riadenie neprináša: voľby Ústredného výboru a generálnych sekretárov chruščovsko-gorbačovského obdobia, Štátneho výboru pre výnimočný stav, udalosti 3. – 4. októbra 1993, voľby všetkých intelektuálne nenormálnych zostáv Dumy (parlamentu) a miestnych zákonodárnych zhromaždení1, zvolenie a znovuzvolenie úplne „špecifického“ B.N. Jeľcina na post hlavy štátu i mnoho iného otvorene biedneho alebo v niečom dobro aj zlo zmiešaného, bolo by nemožným v spoločnosti, v ktorej panuje absolútna triezvosť (vrátane nefajčenia) vo vzťahu k prírodným i umelým látkam, vykazujúcim priamo alebo sprostredkovane vplyv na psychiku. Slepá ulička šamanizmu v čistej podobe sa najjasnejšie prejavila v kultúre dokolumbovskej Ameriky, kde prakticky celé obyvateľstvo bolo spútané reťazou tabakovej závislosti.
2. VÉDICKÁ, rusky hovoria ZNACHARSKÁ2 KULTÚRA, pretože Védy — to sú poznatky, vedomosti, odovzdávané ľuďmi jeden druhému a z pokolenia na pokolenie prevažne negeneticky. Оdmieta byliny ako systémový prostriedok osvojenia si človekom premyslene z úrovne vedomia psychiky rozšírení možností správania sa v Stavbe Sveta, v porovnaní k obyčajnej úrovni davu, aj keď ich v určitých situáciach pripúšťa. K ľudskej duši, organizmu, vnútornému svetu jedinca sa vo védach správajú tak, ako programátor-vlamač (hacker) sa správa k svojvoľne ním оtváranému pre použitie vo vlastnom záujme informačnému systému, vybavenom prostriedkami ochrany proti nepovolenému prístupu.
Sformirovavší sa vo védickej, znacharskej kultúre počas desiatok tisíc rokov (ak nie miliónov: v následnosti niekoľkých jedna druhú striedajúcich globálnych civilizáciach) systém cvičení rôzneho účelu umožňuje dosiahnuť určité, vopred predpokladané výsledky v rozšírení možností správania sa človeka. Tento typ kultúry vytvára hierarchickú organizovanosť obyvateľstva v stabilných civilizáciach; žije, reprodukujúc sa v rôznych formách, skrz katastrofy — prírodné i štátne, — zmetajúce prakticky všetky. Jógy Indie, Číny, nindža v Japonsku a mnohé v kresťanskej kultúre Ruska sú viditeľné prejavy znacharskej kultúry, založenej na monopole na spoločensky významné vedomosti a neformálne zručnosti pre úzke skupiny, obnovujúce sa pri zmene generácií prevažne na klanovo-uzatvorenom princípe.
Na jej autoritu apeluje rádové slobodomurárstvo biblickej (Západnej regionálnej) civilizácie v legendách o ich nástupníctve-zdedení bývalých výdobytkov Atlantídy. Оtvorene kriminálna mafióznosť (klasická mafia) - to je odmietanie vyskladavšej sa znacharsko-magickej kultúry, v ktorej sa prejavuje panovanie v spoločnosti nositeľov démonického usporiadania psychiky, charakteristickej pre démonizmus všetko-si-dovoľovaním, lebo táto mafia nemôže realizovať svoje ambície vo vyskladavšej sa legitímnej hierarchii tlúp (davu) a „elít“. Možnosti a výdobytky védickej znacharskej kultúry sú nesporné, no ona tak isto, ako šamanizmus, nie je bezpečná.
Po prvé – všetka literatúra, opisujúca rôzne stránky tejto kultúry, osobitnú pozornosť upriamuje na nebezpečie samovýučby a cvičenia bez vedenia učiteľa-„guru“, postúpivšieho už na vybranej ceste dostatočne ďaleko. Štatistika je svedkom, že takéto varovania sú opodstatnené: mnohí skončili svoj život samovraždou aj ako psycho-samoukovia v psychiatrických „liečebniach“, vstúpiac na cestu jóga- i mágia-samoukov; skončili tak preto, lebo okrem ich Tvorcu ochrániť ich duše a vedomie od všetkého toho, čomu oni svojou hlúposťou umožnili k nim do ich vnútroného sveta prístup, následkom čoho sa stali nevhodnými pre život, N E M Á K T O.
Po druhé – pretože celý zbor učiteľov a učňov v znacharskej védickej kultúre sa nachádza v rôznych štádiach osvojenia si potenciálu možností individuálneho3 оrganizmu, tak ona zrodila predstavu o duchovnosti, ako „ukazovateľovi kvantitatívnej miery hierarchického významu“4: čím vyššie v „hierarchii“, tým оčividne je menej tých, u koho je možné sa učiť, a tým viac tých, koho оčividne je možné poúčať.
V súlade s tým, každý v nej pracuje mierou chápania na seba, a mierou rozdielu v chápaní – na tých, ktorí chápu viac. Pri porovnaní frekvencií etalónových procesov biologického a sociálneho času5, charakteristickom pre dejinnú epochu do začiatku XIX. storočia, tento princíp — «práca mierou chápania na seba, а mierou nechápania — na tých, ktorí chápu viac» — zabezpečoval udržateľnosť davo-„elitárnych“ spoločenských foriem (formácií, organizmov).
V určitej etape rozvoja, vybudovaného na týchto pre nositeľov démonického stroja psychiky morálne prijateľných svetonázorových základoch civilizácie hierarchicky organizovaného davu a „elít“, „vyšší hierarchovia“ sa zahrabávajú vo svojej démonickej všetko-si-dovolenosti a/alebo niekto z „nižších“ démonov koná „nie podľa hodnosti“, následkom čoho dochádza k strate riadenia a prebieha katastrofa civilizácie, ktorej ťarcha je určená tým, aké sily v Stavbe Sveta sa im podarilo spustiť na hlavy sebe samým i okoliu.
Po tretie – pre vnútrospolečenských „hierarchov“ je charakteristické potláčať procesy samoriadenia v spoločnosti, čo vedie k nahromadeniu chýb hierarchicky centralizovaného riadenia a takisto hrozia katastrofické následky, ak sa spoločnosti nepodarí zavčasu spamätať sa, ovládnuť svoj démonizmus a dať slobodu prejavom ochranného samoriadenia, fungujúceho mimo jej legitímnych štruktúr.
Celkovo šamanizmus a démonická znacharská kultúra sú navzájom neodlíšiteľné podľa ich obom spoločnej vlastnosti: kultúry svojvoľných konaní jedincov na svoj strach a risk v hraniciach, určených im Božou trpezlivosťou.
3. ISLAM — kultúra, naposledy opísaná v Koráne. Еšte raz poznamenáme, že v súčasnom ruskom jazyku slovu «islam» аrabského jazyka jednoznačného ekvivalentu NIET. Аrabské slovo «islam» označuje nie klanňanie sa modlitebnému koberčeku za čítania Koránu, ale vedomé privedenie človekom jeho osobnej OZMYSLENEJ, CIEĽAVEDOMEJ vôle do jednoty s Božím Zámerom. Nakoľko sa to ľuďom darí a nakoľko úprimne sa snažia u seba a v spoločnosti realizovať islam – to je druhá otázka.
V Koráne sa tvrdí, že niet obsahových rozdielov, a o to viac vzájomného popierania, v tých učeniach o živote ľudí na Zemi, ktoré boli dané v Zvestovaniach Zhora: Аdamovi, Noemu, Abrahámovi, Mojžišovi, Ježišovi, Mohammedovi a mnohým iným známym i ľuďmi zabudnutým Vyslancom Božím.
«Povedz: “My sme uverili v Boha i v to, čo bolo nám zvestované, a čo bolo zoslané Abrahámovi, i Izmailovi, i Izákovi, i Jakubovi i kolenám izraelským, i v to, čo bolo darované Моjžišovi i Ježišovi, i prorokom od ich Hospodina. Мy nerozlišujeme medzi hocikým z nich a Bohu sa oddávame”. Kto hľadá nie islam
Rozdiely, ktoré existujú v historicky reálnom judaizme, kresťanstve, islame, v ich vetvách a sektách, vyplývajú nie z rozličného zmyslu Zvestovaní, ležiacich v ich osnove, ale sú to buď formálne, navonok viditeľné rozdiely v obradnosti - rituáloch, alebo vyplývajú z ľudských výmyslov, zvrátivších spočiatku im všetkým spoločný zmysel pravdivých Zvestovaní: «А tí, podľa svojho vieroučenia, sa rozdrobili medzi sebou na rôzne názory, i každá časť sa raduje tomu, čo má. Nechaj ich dočasu v tejto krútňave.» — Korán, súra 23:55, 56.
BIBLICKÁ — АDEISTICKÁ6 KULTÚRA je druhoradá vo vzťahu ku kultúre Islamu. Reč nie je o tom, v akej chronologickej postupnosti sa v dejinách objavili slová „Mojžišov Zákon“, „Biblia“, „Nový Zákon“, „Korán“, „Islam“. Reč je o tom, že biblicko-adeistická kultúra – to je vnútrospoločenská reakcia vládnucej „elity“ nositeľov démonického usporiadania psychiky na objavenie sa učenia o Kráľovstve Božom na Zemi – Islame, ako o človekom uvedomenom chápaní vôle Boha – Tvorcu a Všedržiteľa – i jej tvorenia (realizácie Jeho vôle)* ním v pozemskom živote. Biblická аdeistická kultúra súčasnosti zahŕňa v sebe: judaizmus; „kresťanské“ cirkvi, ich sekty; bezduché napĺňanie rituálov mnohými, seba za moslimov považujúcimi, a prevracajúcimi Islam na klaňanie sa modlitebnému koberčeku počas čítania Koránu; materialisticko-adeistické svetonázorové školy.
V biblickej adeistickej kultúre sú zhromaždené chronologicky odlišné, no vzájomne spriahnuté zvrátenia kultúr, NÚTIACICH (podľa nimi vyhlasovaných ideálov) patriť k typu, opísanému v Koráne. Biblická adeistická kultúra je v histórii umelo zavedená s cieľom nedopustiť Kráľovstvo Božie na Zemi - Islam, v arabskom ponímaní tohto slova, označujúceho spôsob života ľudí v OZMYSLENOM súhlase každého s Božím Zámerom a v oduševnení sa Ním7.
Biblická kultúra rôznorodého idealistického adeizmu je zrodená jedným z názorov (zmýšľaním)* védickej, znacharskej kultúry, v ktorej sa prejavuje panovanie nad spoločnosťou hierarchicky organizovanej korporácie nositeľov démonického stroja psychiky. Nimi boli vnesené do kultúr, založených na rôznych pravdivých Zvestovaniach, zvrátenia, nezhodujúce sa s jediným zmyslom všetkých Zvestovaní, plus k tomu bol organizovaný milodar materialistického adeizmu (pre nesúhlasiacich so zvrátenými vieroučeniami), ako keby skutočnej alternatívy «náboženskému tmárstvu». Zvrátenia v každej z vetiev biblickej adeistickej kultúry sa vzájomne nezhodujú. Preto každá z vetiev — hoc aj v niečom má pravdu v svojich ostatných odhaleniach, predsa len, v ich sporoch se nerodí pravda-istina, pretože sa oni nesnažia ju v živote uskutočniť, ale každá z nich sa snaží upevniť, potlačiac druhú.
V každej vetve sú zvrátenia dostatočne závažné na to, aby jedinec, vyrastavší v jej prostredí, sa stal nezodpovedným príslušníkom davu, bezducho žijúcim podľa tradície a rozhodujúcim sa podľa autorít. Оjedinelci, schopní od narodenia neprijímať zvrátenia alebo ich vytlačiť zo svojho vnútorného sveta, sú štatisticky zriedkaví a nepredstavujú hrozbu pre udržateľnú obnovu (z pokolenia na pokolenie) celého systému biblického bezbožia (а takisto i druhých typov znacharskej démonickej kultúry) pri pomere etalónnych frekvencií biologického a sociálneho času, charakteristickom pre davo-„elitarizmus“ do XIX. storočia.
Celkovo kultúra biblického bezbožia je kultúrou premeny na robotov (ak porovnáme so strojom psychiky) dorastajúcich pokolení; je zbraňou agresie metódou „kultúrnej spolupráce“, ktorú dospelé obete agresie nosia v sebe. Je to bojový dezintegrovaný robot (t.j. izolovaný) na ľudskej elementárnej báze, ktorého program konania a prostriedky jeho riadenia sú rozčlenené svojimi fragmentami v dušiach množstva ľudí v každom z pokolení v ich následnosti a zafixované v hmotných (zvyčajne hovoria: v materiálnych) kultúrnych pamiatkach; no vо vnútrospoločenských procesoch tieto izolované fragmenty programu konania robota sa skladajú do celku, vzájomne sa dopĺňajúc v konaní množstva ľudí. Vo výsledku sa spoločnosť o svojej slobode sa domnievajúcich individuálnych osôb správa v histórii ako neslobodný robot, reprodukujúci počas storočí jeden a ten istý program s niektorými obmenami.
Odhalenie tohto programu, jeho cieľov a prostriedkov realizácie, by sa mohlo stať predmetom «klírovania kultúry» — procesu očistenia kultúry od lží a zvrátení, ak to máme povedať v našom jazyku – úlohy, ktorú L.R. Hubbard pomenoval („Dianetika“ str. 486) еšte v roku 1950, no ktorá nielenže nebola riešená ani ním samotným, ani scientologickou cirkvou, ak máme súdiť podľa všeobecne dostupných jej publikácií, ale naviac – oni ju úmyselne pomimo obchádzajú: zakaždým, keď kontext umožňuje ľahko prejsť k obsahovému vysvetleniu tohto problému, začne sa posudzovanie nejakých plytších predmetov - tém. Čo sa týka samotného L.R. Hubbarda, tak ako je možné pochopiť z už skôr spomínanej brožúrky „L.R. Hubbard, Človek a jeho dielo“, tak on precestoval rôzne regióny planéty, získal dobré vzdelanie, mal veľmi široký obzor, vedomosti a zručnosti z rôznych oblastí činnosti. То jest, L.R. Hubbard bol veľmi nevšednou osobou. Preto mlčanie masovo rozširovanej scientologickej literatúry ohľadom konkrétnych problémov-otázok «klírovania kultúry» dáva dôvod k tomu, aby sme dianetiku a scientológiu v ich historicky sa vyskladavšom type pokladali za škodlivé, neúplné alebo, čo je ešte horšie, obvinili zo zlomyseľného ezoterizmu8 a prítomnosti v scientológii tajných hierarchií, ktoré vládnu určitými poznatkami, ktoré nie sú určené pre nimi pasenú tlupu «klírov».
1Protirečenia v zákonodárstve, vytvorenie rôznych úrovní zákonodárcami, vytvárajú podmienky, v ktorých zákon prestáva byť zborníkom štandartných algoritmov riadenia spoločenských záležitostí, vyjadrujúcim určitú koncepciu spoločenského zriadenia. Samo sebe si protirečiace zákonodárstvo sa mení na zbierku hotových výhovoriek, odkazmi na ktoré banda veľkých i malých úradníkov ospravedlňuje svoju záľubu v koristení a svojvôľu, tým samým podrývajúc bezpečný rozvoj spoločnosti a morálne-etické postoje štátnosti. Rusko teraz žije práve tak. Sedem rokov po r. 1991 — viac než dostatočná doba na vypracovanie vútorne neprotirečivého a jednoznačne chápaného zákonodárstva. No množstvo tlčhubov, vymenovaných «dumami» a zákonodárnymi zhromaždeniami, takejto práce nie sú schopní.
2Bežné chápanie slova „znacharstvo“ ako ľudovej medicíny a čarodejníctva, v bežnom živote zmyslovo objíme iba niektoré stránky védickej, znacharskej kultúry.
3V ruštine: „indivíduum“ znamená nedeliteľný, aj keď slová so slovným koreňom „indivíduum“ sa zvyčajne chápu v nejakom inom zmysle (napr. čudák, jedinec, správajúci sa odlišne od ostatných...)*.
4B.М. Моnosov. „Divoký cval na bledom koni“. Alebo po túto stránu mágie“ (SPb:. „IKAM“. 1992). Ako uvádza autor menovanej knihy, v minulosti bol jednym z vrchných mágov Atlantídy, rodiaci sa /reinkarnujúci sa) v histórii súčasnej globálnej civilizácie a počas mnohých zrodení, zúčastňujúci sa práce mnohých rádových štruktúr, riadiacich jej rozvoj.
5Vo vzťahu k ľudstvu možno zaviesť pojmy biologický a sociálny čas. Logika sociálneho správania sa počas dejinne dlhých obdobiach je objektívne podmienená súvzťažnosťou frekvencií оbjektívnych procesov v biosfére a v spoločnosti, ktoré je možné vybrať ako etalónové procesy biologického a sociálneho času.
Таkto v každej genealogickej línii, štatisticky priemerne, majú rodičia v 15 — 25 rokoch prvé dieťa. Trvanie aktívneho života má približne takú istú dobu (оkolo 25 rokov). Frekvencia etalónu biologického času môže byť prijatá ako fб= 1 / (25 rokov). Charakterizuje rýchlosť obnovenia informácie v genofonde populácie a len málo sa menila počas celých dejín v porovnaní s etalónom frekvencie sociálneho času.
V živote technokratickej civilizácie, ktorá sa stala otrokom technosféry (v tom je podstata technokracie), dominuje nepretržitý proces vytlačenia zastaraných technológií a technických riešení novšími, ale toho istého určenia. Preto je možné označiť štatisticky priemernú dobu obnovy všetkého technologického sociálne významného poznania ako Тс . Ako etalón frekvencie sociálneho času je možné stanoviť frekvenciu fc = 1 / Тс . Charakterizuje rýchlosť obnovy sociálne významnej informácie, geneticky neprenášanej prostredníctvom fyziológie, ale predávanej kultúrou, nesúcou spoločenské usporiadanie (sociálnu organizáciu), z pokolenia na pokolenie. Táto frekvencia fc sa počas dejín neprestajne zvyšovala: v dobe faraónov a eklézie, kedy sa formovala biblická koncepcia riadenia, mala hodnotu cca 1 / (stovky rokov); v priebehu XIX. storočia sa frekvencie stali rádovo rovnaké a v polovici XX. storočia sa vyrovnali; v súčasnosti etalónová frekvencia sociálneho času je 1 / 10 1 / 5 rokov a prevyšuje etalónovú frekvenciu biologického času, približne nezmenenú počas celých dohľadných dejín terajšej civilizácie.
Prebehla zmena pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času a zmenil sa charakter informačných procesov v spoločnosti, čo nevyhnutne prináša zmenu logiky sociálneho správania sa. Žijeme v historickej dobe, keď zmena pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času už prebehla a už prebieha formovanie logiky sociálneho správania sa, zodpovedajúcej novému pomeru etalónových frekvencií, ale konsolidácia novej logiky sociálneho správania sa, ako štatisticky prevládajúcej, sa ešte nezakončila. A každý podľa svojej vôle, podmienenej jeho mravnosťou, má možnosť, vedome zodpovedajúc za následky, si vybrať ten alebo onen štýl života.
Pri biblickom pomere frekvencií etalónov, zachovavšiemu sa do polovice XIX. storočia, aké vedomosti získal človek do 25. roku života, tak s takými vedomosťami aj umieral. Získanie nových praktických znalostí mu a/alebo jeho potomkom dávalo možnosť postúpiť na stupňoch sociálnej pyramídy davo-„elitarizmu“ a udržateľne zaujímať toto postavenie, aj keby emigroval do inej krajiny, ak v jeho rodnej krajine majitelia davo-„elitárnej“ pyramídy nemôžu pre neho nájsť voľné koryto. A získanými vedomosťami bolo možné žiť celý život, bezducho automaticky odrábajúc niekedy získané návyky v podnecujúcich situáciach. Teraz už nič nie je tak: na udržanie svojho sociálneho statusu treba rozmýšľať celý život, pretože niekedy osvojené bezducho odpracovávané automatizmy zrazu prestanú adekvátne zodpovedať situácii, následkom čoho tí, čo nerozmýšľajú i tí, ktorých kultúra myslenia je chybná, sú zo spoločnosti odstránení stresmi a katastrofami.
6Ateizmus a ateistický sme v preklade nahradili slovami adeizmus, adeistický. Všeobecne v bežne zaužívanom používaní sa slová ateizmus a ateistický chápu v zmysle popierania, neuznávania existencie Boha. Ak sa však pozrieme na slovný koreň týchto slov „teo“, tak ten sa vzťahuje k náboženstvu, cirkvi, duchovenstvu, a preto je používanie slov ateizmus, ateistický vo význame popierajúci, neuznávajúci existenciu Boha nelogické. Slová Deo, Deus v rôznych jazykoch aj liturgických znamená Boh. Preto sme slová ateizmus, ateistický nahradili vhodnejšími výrazmi adeizmus, adeistický. – pozn. prekl.
7Оtec Аlexij, z ktorého karhaním scientologickej cirkvi a osobne L.R. Hubbarda sme začali túto prácu, horlí práve na tomto poli pôsobnosti.
8Iný ezoterizmus neexistuje.
Informační báze KSB