2. Psychologické základy samoriadenia spoločnosti (3)

14.2.2014

-předchozí  část-

...

V knihe “Žena v starovekom svete” (E. Vardiman. М., «Veda», 1990, str. 15) je publikovaná reprodukcia skalnej kresby na tému život spoločnosti v matriarcháte, nájdenej v jaskyni v Afrike na území dnešného Alžírska:

Muž na love s kopijou a štítom, resp.lukom.. Jeho žena „ochraňuje zázemie“. Zdalo by sa, že sa zaoberajú každý svojou prácou. Ale dlhočizný hadovitý úd muža (vlastneného zobrazenou ženou) je jej vložený tam, kam treba a je podobný potápačskej hadici, alebo presnejšie káblu ovládania robota na diaľku (eng. RC = remote control), ťahajúci sa od ženy k miestu činnosti jej muža.

V komentári autora uvedenej knihy k tejto kresbe sa hovorí:

«Zdvihnutie rúk ženy treba nepochybne chápať ako rituálne gesto. Ženino prirodzenie zjavne súvisí s funkciou čaroDejníctva. Žena vzýva vyššie sily o dar bohatých lovísk».

Je možné, že staroveký autor kresby sa naozaj snažil vyjadriť túto myšlienku ako «ženu-prostredníčku (proxy) kontaktu s vyššími silami». Nie je však vylúčené, že aj vtedy to bola karikatúra na «vaginokraciu»¹, v ktorej "žena" takmer vždy (v priamom styku a aj na diaľku) riadi "muža", ako svojho biorobota. Zároveň môže byť ale aj ona (pod)vedome pri takej činnosti «nie vlastnou paňou» a nachádzať sa v moci toho istého, ktorý ovláda jej "muža".

Každopádne je umenie jedným zo spôsobov spoznávania a opisu Života. Dôsledkom toho je umelec schopný objektívne zobraziť (aj hudobne) to, čo presahuje jeho vlastné pochopenie alebo je dokonca v rozpore s jeho vlastnými názormi, presvedčením². Myšlienku (ideu) matriarchátu a vaginokracie na základe prevahy živočíšneho stroja psychiky v spoločnosti, sa zjavne asi ani nedá lepšie vyjadriť, ako to spravil ľuďmi zabudnutý autor-umelec uvedenej skalnej kresby.

V praktickom politickom živote súčasného sveta (predstierajúceho, že žije v zjavnom patriarcháte) nám treba už len dať do vzťahu s hore popísanou úlohou "rodiny" a "prvých dám". Mnoho dosiaľ nechápaného tak prirodzene vyjde na povrch, obnaží, stane sa ľahko zrozumiteľným a predvídateľným. T.j., ako náhle vyššie uvedené javy porovnáme s rôznymi typmi stroja psychiky mužov v úradných (štát) a ostatných riadiacich (manažérskych) funkciách nadnárodných káporácií a ich sprevádzajúcimi ženami (milenkami, zákonnými manželkami rozkazujúcimi mužom), ktoré:

1. zo svojej pozície velia chlapčekmi v domácej "dozornej rade". Prípadne v 

2. variante – s odrastenými deťmi (puberťákmi) psychologicky uviaznutými v detstve a riadených matkami, prevracajúc život svojich matiek v peklo; a takisto s

3. «mamičkinými» synáčikmi a dcéruškami, ktorí/é aj ak z detstva vyrástli, no aj tak zostali v detstve a vo všetkom závislí na svojich matkách, ktoré prevrátili životy svojich detí v nikdy nekončiace otroctvo.

Ak je žena nositeľkou živočíšneho stroja psychiky alebo deámonického, tak si veľmi zakladá na vzťahoch, postavených na hore uvedenom základe. Ak sa muž od nej oslobodí, je to pre ňu oveľa nepríjemnejšie, ako podvádzanie s inou babou fungujúcou na rovnakom inštinktívno-démonickom princípe. Je to pre ňu životná tragédia, osudový krach, atď.. Až dovtedy, kým sa ona sama neoslobodí od diktátu inštinktov, automatizmov kultúry, vlastného démonizmu a slepej oddanosti (= posadnutosti).

Pre dospelých nachádzajúcich sa v područí inštinktívnych vzťahov (hoc aj kultúrne zaobalených), je lákavý samotný proces súloženia. Avšak tehotenstvo, ktoré môže nasledovať po súloži ako sprievodný efekt, môže byť tak vyhodnotené ako bremeno «nechcené tehotenstvo». Vzhľadom k tomu je spoločnosť s dominanciou neľudských typov stroja psychiky znepokojená problémom „bezpečného sexu“. Táto spoloNEctnosť dovoľuje (pripúšťa) súložiť bez obmedzenia a nebezpečenstva, vrátane "nebezpečenstva" otehotnenia, v prípade jeho "neželania", zdegradovaného takmer na úroveň infekcií prenášaných pohlavným stykom³.

Pri ľudskom stroji psychiky (silou emocionálnej sebedostatočnosti jednotlivca, bez ohľadu na pohlavie) prestáva byť sex prostriedkom emocionálneho vybíjania a dobíjania a každý pohlavný akt (súlož) má za cieľ počatie Človeka – námestníka Božieho na Zemi. Tak je sám/a o sebe posvätným aktom, ktorý v dôsledku podmienenosti jeho cieľom (pôrodom a výchovou Človeka), nemôže byť vykonávaný postupom v rytme "bezpečného sexu", obmedzeného iba na "smäd" po rozkoši, po potencii partnerov, po voľnom čase.

Primerane tomu je "relax" biznismenov a vládnych funkcionárov od svojej práce sexom mimo rodinu, zjavným prejavom živočíšneho stroja psychiky, alebo démonizmu.

Škandál v USA s Monikou Lewinskou⁴ a prezidentom B. Clintonom ukázal, že v danej dobe (r. 1999) stojí na čele štátnosti USA hovoriaci, nejakou civilizáciou - kultom vydrezúrovaný "opičák". Počas oficiálneho vyšetrovania sa hlavná pozornosť americkej verejnosti zameriavala na to, či Clinton klamal pod prísahou alebo nie. Hoci v tejto epizóde hlavným poučným momentom je to, či spoločnosť priklepne právo nositeľom zvieracieho alebo démonického stroja psychiky zastávať vysoké vládnych funkcie, alebo vyhodnotí odhalenie tohto faktu ako dostatočný dôvod na vyjadrenie nedôvery takémuto subjektu a odňatie práva zastávať vysoké štátne funkcie.

"Znepokojená verejnosť" USA nerozpoznala podstatu hlavnej otázky tohto prípadu, pred ktorou Amerika stála, týkajúcu sa rozdielu medzi typmi stroja psychiky. Mnohí dokonca považovali upútanie pozornosti Ameriky na sex Clintona za spolitizovaný akt, prinášajúci ohrozenie politickej bezpečnosti USA. Z ich pohľadu totiž sexuálne zábavky prezidenta Billa Clintona nemajú žiadny vzťah k výkonu jeho úradných povinností. Dôsledkom takéhoto prístupu k nerozpoznanému problému ohľadom štruktúry stroja psychiky, ostáva USA iba sa k nej ešte raz vrátiť v nejakej, možno inej forme a presvedčiť sa, že nejde o malichernosť, nehodnú pozornosti štátnej správy a verejnosti..

To, že v Rusku je tento problém identifikovaný a v jadre spoločnosti sa formuje k nemu jednoznačný postoj, je výhodou pri porovnaní Ruska s "pokrokovým" Západom.

Spoločnosť je však tvorená jednotlivcami, ktorí sú nositeľmi rôznych typov stroja psychiky. Mnohí z nich kolíšu medzi viacerými typmi stroja psychiky. Striedavo prebývajú viac- či menej dlhý časový interval v jednej a potom zasa v inej „nálade“ (stroji psychiky). Nejaká časť degraduje⁵ a nejaká časť sa nezvratne rozvíja smerom k ľudskému sTroju psychiky. Všetci títo jedinci, spolu tvoriaci spoločnosť, nejakým spôsobom na seba vzájomne pôsobia. Táto interakcia vytvára nielen zjavný, hmotný prejav. K takémuto typu „nehmotných“⁶ prejavov patrí kolektívna psychika, vytváraná jednotlivcami ako celkom.

Existencia individuálneho (jednotlivého), t.j. charakterizovaného zvláštnosťou osobnosti -vedomia a podvedomia, je pocitovo (vnemovo) viac-, či menej jasné každému človeku⁷. Zložitejšie je to už s vnímaním a pochopením faktu objektívnej existencie kolektívneho podvedomia (nevedomia), a o to viac zmyslu ním nesenej informácie. Každý z jedincov má totiž logicky vo svojej psychike len nejaký veľmi malý dielik kolektívneho podvedomia, uvedomujúc si (chápajúc) len nejakú jeho časť..

Napriek tomu nesie v sebe každá množina ľudí (vrátane národa i davu) kolektívne podvedomie a riadi sa ním. V podstate nesie v sebe informačné moduly určeného (účelového) významu, rozprestreté svojimi rôznymi fragmentami v rámci hierarchicky organizovanej psychiky⁸ každého z množiny rôznych ľudí⁹. Tieto moduly predurčujú proces samoriadenia kolektívu, nakoľko ľuďom v skupine (množine jedinečných indivíduí), je vlastná jednota:

1. kultúry a

2. charakteristík nimi vyžarovaných biopolí.

To znamená, že informačná výmena, ktorá je podstatou procesov riadenia a samoriadenia, má v spoločnosti minimálne dvojúrovňový charakter:

1. úroveň biopoľa a 

2. prostredníctvom kultúry (rôzne druhy umenia, mediálne prostriedky, „náboženstvá“, veda a vzdelávanie).

Kolektívne podvedomie v takomto ponímaní (ako objektívny informačný proces) podlieha cielenému systematickému skenovaniu (prehliadaniu, prezeraniu) a analýze, nakoľko útržky informačných modulov vždy nachádzajú tak- či onak svoje ​​vyjadrenie v dielach rôznych druhov kultúry. Od novinovo-toaletnej publicistiky, až po fundamentálne (bazálno-primárne) vedecké monografie, zrozumiteľné často iba samotným autorom a niekoľkým ich kolegom. Jedna osoba alebo analytická skupina je schopná systematicky skenovať (prehľadávať, prezerať... skúmať) množstvo publikácií a vyhlásení rôznych ľudí k rôznym otázkam, vyberajúc z nich podľa tématických kľúčov fragmenty funkčne celostných (kompaktných) informačných modulov, patriacich kolektívnemu podvedomiu. Tak aj činnosť, alebo nečinnosť jednotlivcov a kolektívov v určitých situáciách, nezviazaných s daným druhom zverejnenia ich názorov, predstavujú frázy "reči života", podľa ktorých môže byť tiež zistený význam toho, čo obsahuje ich kolektívne podvedomie. Klartext: Hodnotenie zachovania sa skúmanej osoby (alebo skupiny osôb) pri nejakej situácii, resp. pri príchode infomácie o nejakej zmene okolností k skúmanej osobe. Príklad: Aká bude pravdepodobne profilová reakcia skúmanej osoby (príp. kolektívnej), ak v jej prítomnosti vyhlásime vojnu, bude prítomná v konflikte, alebo sa o ňom dopočuje z druhej... tretej ruky... a pod.. 

-pokračování-

poznámky