"Žiť vo svojom strede"

15.2.2017

jardob

(text vznikl jako diskusní příspěvek zde, pozn. redakce)

Komentár od p.Kláry, ktorý sa tu objavil pred niekoľkými dňami, ma nenechal ľahostajným, a snažil som sa zistiť odkiaľ tá fráza „žiť vo svojom strede“ vlastne pochádza. Totiž ešte pred KSB som sa venoval pár rokov aj ezoterike, a tento termín ma nejako obišiel. Nemal som čas to študovať nejako veľmi do hĺbky, ale podelím sa o to, čo som zistil.

Ide o to, že tento pohľad na vec, podobne ako aj rôzne iné odtiene majú svoj pôvod ešte v budhizme. Budha našiel svoju „strednú cestu“, ktorá nespočívala v nejakom univerzálnom návode, ako žiť uprostred dvoch extrémov (telesných alebo duchovných), ale v tom strede, ktorý sa týka každého jedného človeka individuálne, lebo každý človek je unikátny a žije v unikátnych podmienkach, teritóriu, spoločenstve. Ten stred si musí každý nájsť sám. Ide o to, že tým nájdením stredu by sa malo dosiahnuť ideálne zdravie pre telo, a ideálne zdravie pre ducha. U tela to môže spočívať v ideálnom stravovaní (napr. budhistické: menej jedla, menej chorôb), telocvik, práca… Celkovo ide o vzťah vonkajšieho sveta k telu a vzťah tela k vonkajšiemu svetu – vyvážený prístup. To isté o duchu, vyvážené jednanie a spôsob toho čo púšťaš do vnútorného sveta, a vyváženosť toho, čo púšťaš von do vonkajšieho sveta.

Neskôr tieto budhistické myšlienky popularizoval OSHO, v trochu jednoduchšej na pochopenie forme. A ešte neskôr, hlavne v období pádu socialistického bloku, ich popularizovali rôzni západní autori, podávajúc to v ešte viac zjednodušenej forme, akoby odskúšanej na vlastnom živote. Akoby svedectva o svojich pokrokoch v praxi, na vlastnom živote.
Dalo by sa to až nazvať, keď nemohol svet prísť za guruami na Východ, prišla masa guruov (skrze knihy) za svojimi žiakmi na Západ.

A hoci určité jadro, myšlienky sú v nich zdravé, čo sa týka zdravia tela, odbúravania stresu a zlých postojov v duchu. A myšlienka žiť v súlade s univerzom a vo vnútornej emočnej harmonii je veľmi podobná tomu, čo KSB hovorí o vnútornej emočnej sebestačnosti za každých okolnosti, ktorú človek získava s osvojením si režimu psychiky Človek. Čiže je tu určitý prienik, avšak nie totožnosť!
Napríklad toto majú Človek a „ten, čo žije vo svojom strede spoločné“:
~ Prožíváš pocit blaženosti i bez zjevných příčin
~ Cítíš se zamilovaný-á, i když se to nevztahuje k nikomu konkrétnímu
~ Nemá na tebe vliv žádná negativní emoce z venčí, jakoby se před tebou
všechno zlo a negace rozpouštěly ve světle
~ Raduješ se z maličkostí
~ I když jsi fyzicky právě sám-a, vnímáš, že jsi uprostřed všeho dění
~ Necítíš žádné ohrožení, všechno co k tobě přichází vnímáš jako přirozené,
hravé, zajímavé, poučné…
~ Nemáš strach ze smrti, ze změny, z odloučení, z prázdnoty, samoty a z nemoci
~ Každý nový den vnímáš jako šanci udělat něco jinak, něco nového se naučit,
někoho druhého potěšit, podpořit a inspirovat
~ Cítíš se silný-á a nemáš potřebu to někomu dokazovat
~ Cítíš, že je ti Bůh nejbližším příbuzným na kterého se můžeš spolehnout
~ Jsi si vědom-a velkého citu a lásky k sobě a ke všemu okolo tebe

Ale v iných veciach sa zase líšia. Totiž:
- nemožno súhlasiť s tým, že dosiahnutie tohto stavu, je vlastne cieľom v živote. Zmyslom života. Veď budhizmus existuje už veľmi veľa storočí. Ventiluje stres a trápenie ľudí, ale pretože má svoj pasívny postoj k vonkajšiemu svetu (nezasahuje do zla vo svete, rieši ho len tým, že sa sám doň nezapája), tak svet sa nielenže nestal menej zlým, ale dokonca jeho technosféra dospela do takého štádia, že už viac krát v posledných rokoch bola naša Zem, na pokraji nukleárneho sebazničenia.
- nemožno súhlasiť s tým, že nadhľad treba mať úplne nad všetkým, nad každou ideológiou, nad každým názorom (samozrejme s výnimkou názoru „že treba mať nadhľad nad všetkým“), a v konečnom dôsledku aj nad pozemským životom a nad dobrom a zlom, ktoré sa v ňom deje. Nenazval by som to inak, ako sa dobrovoľne vzdať svojho názoru a ponechať si len jeden jediný: názor, že tento názor je správny. Týmto, sa človek vlastne dištancuje od všetkého čo sa na zemi deje, a Zem pasívne prenecháva tým, ktorí túžia mať moc aj nad Zemou, a tiež nad životmi a smrťou ľudí a všetkého živého na nej.
Takéto myšlienky je ľahko šíriť bezdetnému mníchovi, ktorý život zasvätil len tomuto, a skutočne sa mohol vzdať všetkého, na čom alebo kom by mu mohlo záležať. Ale ak to praktikuje napríklad matka s deťmi, tak žije v ilúzii až do tej chvíle, kým ju skutočný Život z tohto sna neprebudí: Napríklad, vraví si, nič ťa nerozhodí, ak žiješ vo svojom strede, kráčajúc po ulici, a zrazu pred očami jej dieťa zrazí auto. Otrasný šok! Desivá reč života! A náuka o živote vo svojom strede, a nadhľade úplne nad všetkým, dokonca aj nad životom a smrťou, sa rozplynie ako dym.
Napríklad, v knihách o Sile prítomného okamžiku, sa prichádza k názoru, že žiť v prítomnom okamžiku je najzdravšie preto, lebo človek sa príliš zaoberá minulosťou, ktorú už zmeniť nedokáže; alebo budúcnosťou, ktorú nevidí a nevie aká bude, čiže robí si zbytočné stresy. Čiastočne je to pravda, ak je človek preťažený a potrebuje doplniť energiu, tak je naozaj dobré vypnúť a neriešiť minulosť ani budúcnosť, ale tešiť sa z prítomných vecí.
No zamlčané tu zostalo to, že je to dobré len na relaxáciu, lebo celý život takto žiť nemožno.
Že minulosť sa nutne opakuje, a nevyriešené veci z minulosti sa vracajú ako reparát, a ak už nezastihnú nás v našom živote, tak ich riešia naše deti, vnuci. Že z minulosti sa dá v mnohom poučiť, lebo kto sa neučí z minulosti a na chybách druhých, ten sa nutne musí učiť na chybách svojich.
Že budúcnosť je dôležitá v tom zmysle, aby náš život nebol iba listom unášaným vo vetre, ale aby sme sa naučili predvídať, rozvíjali tento svoj zmysel (cítiť mieru), aby sme sa naučili klásť vlastné ciele, krátko- aj dlho-dobé, dokonca aj presahujúce dĺžku nášho života a učili vstupovať do riadenia životných okolností a situácií, a riadili proces svojho života, procesy spoločnosti a ľudstva smerom k týmto slobodne vybraným cieľom.
Pretože ak to nerobíme my, zaručene to robia tí, ktorí sa touto filozofiou neriadia, a preto sa počas stáročí budhizmu, ale aj iných filozofii nič nezmenilo.
V podstate fráza, že „satan je pánom tohto sveta“ je prenechávanie riadenia dejinného procesu, tým najhorším tohto sveta, tým že stagnujeme vierou v dogmy a polopravdy, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou si aj sami objednali, aby si zachovali svoj status quo. Tým, ktorí si zhromažďujú reálne poznatky, a ideológie pre masy ich nezaujímajú, ale masám cez ne nastavujú mantinely, pokiaľ majú právo rozmýšľať.

Tu ešte jeden animák, kde je rýchle vysvetlenie princípu čakier. Všetko v pohode, len z tou poslednou som mal vážny problém (Tá sa nemá otvárať univerzu ale Bohu). Stačí pozrieť od 4:30
https://uloz.to/!M8F2u33dj/avatar-legenda-o-aangovi-kniha-2-zeme-19-guru-avi

Nadhľad, je samozrejme dôležitý. Žiadnej ideológii a konceptu netreba podľahnúť na 100 percent a už absolútne nie v dogmatickom zmysle, lebo človek má právo sa mýliť, a toto jeho právo sa prenáša aj do jeho kolektívnych výtvorov. Preto je dobré keď sa odborník baví s neodborníkmi, kresťan s ateistami, kobák s nekobákmi (samozrejme na báze priateľského rozhovoru). Je to zárukou toho, že sa vo svojom rozvoji môžme pohnúť ďalej, zdokonaľovať to, čo už vieme, alebo vytvoriť ešte niečo dokonalejšie.

No čo myslíte, kedy možno mať úplne najväčší nadhľad? Z ktorého miesta je najlepší rozhľad? Z Gerlachu? Nie. Zo svojho stredu? Nie. Z náboženstiev/filozofii? Nie.
Nemožno Svet vidieť lepšie a jasnejšie, než z pohľadu jeho Autora. Z pohľadu Tvorcu-Architekta Vesmíru, Objektívnej múdrosti, Objektívnej spravodlivosti… Ak príjmete do svojho stredu Najvyššieho, budete všetko vidieť jasne a adekvátne. Váš stred bude Bohocentrický. Ak vo vašom strede bude Boh chýbať, alebo to bude nejaká neadekvátna predstava o Bohu, čo je typické pre väčšinu náboženstiev, tak váš stred bude iba „Ja-centrickým rajom“, ktorý síce nebude šíriť vo svete zlo, ale ani od neho túto Zem neoslobodí. Zdravé telo a duch, ktoré môžu zabezpečiť aj geneticky prednastavených 120 rokov, je len platformou, na ktorej sa dajú uskutočňovať ďalšie ušľachtilé ciele a zámery v živote, vrátane vyššieho Zámeru nášho života, zdravie nie je samo osebe cieľom, je iba prvým predpokladom pre dlhý a Zmyslom naplnený život.
Preto pre získanie najlepšieho nadhľadu teda treba nadviazať spojenie (lat. relígiu) so skutočným Autorom tohto vesmíru, človeka i Zeme. No spojenie je možné, len ak našu predstavu o ňom očistíme od ľudských výmyslov a klebiet, od neadekvátnych predstáv o Tvorcovi, splodených rôznymi masovými náboženstvami, aby sme namiesto tvorcu nerozprávali iba s nejakým existujúcim egregorom-modlou, ktorá nemá moc ani sama nad sebou. No kto hľadá, nájde. Úprimnému a výlučne pravdu hľadajúcemu však Boh k sebe cestu ukáže.