9. Svetonázor pre všetkých ľudí (3)

3.5.2014

-předchozí část-

Preto je potrebné iba uvidieť číselné určenie (číselnú determinovanosť) – mieru v obrazoch, ktoré sú vlastné Objektívnej realite bez výtvorov civilizácie a výtvory civilizácie použiť ako modely, fungovanie ktorých napomáha pochopiť najvšeobecnejšie objektívne zákonitosti bytia: "Boh stvoril život a všetko existujúce takými, že sa javia Slovom večného života a slúžia ako Učenie pre človeka o Zákonoch skutočného (pravého) Boha" (apokryf "Evanjelium Sveta Ježiša Krista podľa učeníka Jána").

Na vytvorenie číselnej určenosti (determinovanosti) v priestorovej súmerateľnosti na úrovni makrokozmu je potrebný bod, tri navzájom sa neprekrývajúce smery (vektory) a etalón (štandart) jednotkovej dĺžky. V tomto systéme súradníc (koordinátov) tri čísla, zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v nejakom určitom poradí (formáte) udávajú polohu bodu vo vzťahu k začiatku súradníc. Ak v priestorovej súmerateľnosti sú stanovené koordináty súboru bodov, tak vymedzujú v priestore obraz, či už je to množina rozptýlených bodov alebo línia, plocha alebo objem.

Toto je priestorová forma, rozmeraná v matériovom (nielen materiálnom – hmotnom – pozn. prekl.) priestore, nachádzajúca sa v nejakom agregátnom stave (a nie v prázdnej priestorovej dutine). Ak máme úlohu pridania číselnej determinovanosti riešiť vo vzťahu k agregátnemu stavu matériového priestoru, tak to znamená, že je nutné pridať číselné charakteristiky kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám). V dôsledku toho agregátny stav matérie navonok aj vnútri priestorovej, číselne determinovanej formy môže byť rôzny a hocijaký objekt sa prejaví (manifestuje) v matériovom priestore podľa rozdielnosti agregátnych stavov matérie vo vnútri aj navonok predtým (predurčene) metricky zadanej priestorovej formy.

Ak je vnútri aj zvonku priestorovej formy agregátny stav matériového priestoru jeden a ten istý (rovnaký), tak dôjdeme k aforizmu, ktorý sa v rôznych epochách pripisoval rôznym sochárom. Na otázku, ako robí svoje majstrovské diela, sochár odpovedal: "Zoberiem balvan mramoru a osekám z neho všetko prebytočné", - skutočne, lepšie to nepovieš.

Tento proces osekania prebytočného z balvana, obsahujúceho priestorovú formu, môže byť opísaný numericky ako program pre prácu obrábacieho stroja s číselným programovým riadením (napr. CNC-frézou). Sochár pracuje na princípe svojho okometra (svojej očnej miery) a myslí v obrazoch, v dôsledku čoho k procesu číselného porovnania matériového priestoru na úrovni jeho vedomia v procese tvorby nedochádza, aj keď obrazy jeho vnútorného sveta taktiež obsahujú číselnú determinovanosť, rovnako ako všetko ostatné. V procese tvarovania (sochárstva), realizovaného hoc aj obrábacím strojom s číselným programovým riadením (CNC), hoc aj tvorivým úsilím človeka, obraz, objektívne už existujúci ako informácia, zaznamenaný pomocou nejakého kódu, prechádza na iný materiálny nosič. Rozdiel je v tom , že v CNC obrábacom stroji pracuje jeden z kódov, vytvorených kultúrou spoločnosti, a človek - sochár tvorí na princípe jemu Zhora danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu. Inými slovami , kód pre stroj začal pracovať až potom, čo kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, ale kód pre človeka pracuje od momentu objavenia sa druhu Človek Rozumný - Homo sapiens.

Ale po tomto získaní sochárskeho obrazu, zostáva ešte spomenúť starogrécku legendu o sochárovi Pygmalionovi a ním vytvorenej soche (budúcej Galatei), ktorá ilustruje proces zmeny číselnej determinovanosti, podmieňujúcej agregátny stav matérie vnútri priestorovej formy. V dôsledku tejto zmeny sa chladný mramor premenil (transformoval) v živé telo a socha sa premenila na dievča Galateu, ktorá sa stala ženou sochára. A ako v histórii sa už neraz hovorilo, každý človek sám vo vzťahu k sebe je aj "neotesaným mramorom" (alebo kopou "hliny"), aj "Pygmalionom" aj "Galateou".

Pohyb priestorovej formy so zreteľom na vybraný systém koordinátov mení formu (podobu) na melódiu a zápis hudby v priestore vytvára priestorovú formu: tento vzťah v kultúre civilizácie sa najlepšie prejavil v gramofónových platniach (doskách) s mechanickým záznamom zvuku, ako reliéf drážky. Zodpovedajúco tomu aforizmus "architektúra – to je ztuhnutá hudba" je v podstate pravdivý aforizmus.

Tieto príklady ukazujú, že číselná determinovanosť i obraznosť sveta (samozrejme materiálneho) sú vzájomne späté. Môžno uviesť iné príklady, ktoré ukážu, že takisto sú vzájomne späté číselná determinovanosť a "melódie i aranžmány" jak v prírode, tak i v spoločnosti. Preukázať neprítomnosť tohto vzájomného vzťahu sa nepodarí. Ale svetonázorové systémy, vytvorené ľudstvom, sa môžu rozchádzať v odpovedi na otázku o tom, čo je dôsledkom čoho:
• či obraz (alebo iná informácia) je prejavom a následkom číselnej determinovanosti

(absolútnej i radovej)?
• či číselná determinovanosť (absolútna i radová) je dôsledkom existencie obrazu (alebo inej

informácie)?
Inými slovami, či algebra je princípom harmónie, alebo harmónia princípom algebry?

Z nášho pohľadu, v rámci Vesmíru je tento spor neplodný, pretože matéria vždy a vo všetkých prípadoch obsahuje v sebe číselnú determinovanosť, neoddeliteľne spojenú s priestorovými obrazmi alebo inými informáciami. Vo vzťahu k Vesmíru ako celku Božia predurčenosť je Vyššia Mhra a ona podmieňuje bytie (existenciu) Vesmíru v nerozdeliteľnom trojjedinstve Matérie - Informácie (obrazov i melódií) - Miery (číselnej determinovanosti absolútnej i radovej). Slovo - to je jedna z mier: "Na počiatku bh¹ slovo, i slovo bh u Boha...“ ( Ján, 1:1 ) . Ale hľa, pokračovanie: "... a Boh bh slovo" je podľa nášho názoru od štvorpostulátového Amona, lebo " ... a Boh bh slovo" je vyjadrením zbožštenia miery – predurčenosti bytia, keďže slovo - to je jedna z mnohých čiastkových mier bytia.

To všetko nám umožňuje pochopiť, že druhý verš dvadsiateho piateho verše z Koránu, tzv "Rozlíšenie", poukazuje na systém OBJEKTÍVNYCH nezmeniteľne prvotných (primárnych) rozlíšení (medzne zovšeobecňujúcich stotožnení - identifikácií), ktoré sú princípom života Vesmíru: matéria, informácia, miera – v ich nerozdeliteľnom trojjedinstve.

A tento systém trojjedinnosti matérie-informácie-miery - medzne zovšeobecňujúcich v medziach Vesmíru pojmových kategórií a ich vzájomných vzťahov – je jediný na ozmyslenie (danie zmyslu) a opísanie všetkého v celej hierarchii Vesmíru od mikrokozmu po makrokozmos, vrátane života civilizácií. Preto v  koránickom svetonázore trojjedinnosť matérie-informácie-miery je vlastná Vesmíru ako celku i jeho fragmentom a je zjednocujúcou a nerozdielnou trojicou, ktorú jediný Boh - Tvorca a Všehodržiteľ - miluje².

Mali by sme venovať pozornosť aj tomu, že z pohľadu človeka, ktorý uznáva akt stvorenia Vesmíru Bohom ako objektívnu pravdu danú v Zjavení Zhora, svetonázor štyroch kategórii hmoty-ducha(energie)-času-priestoru – to je nielen vyjadrením "Ja(ego)-centrizmu", ale aj bezbožnosti (ateizmu, resp. adeizmu – pozn. prekl.), ktorá aj ak spadá do hľadania boha, zachovávajúc si pri tom jednako svoju kvalitu, stáva sa panteizmom – zbožšťovaním Vesmíru. Príkladom toho bol staroveký egyptský štvorpostulátový Amon. Alebo, napriek tomu, že uznáva akt stvorenia Vesmíru, otvorene prehlasuje svoju nechuť patriť do "dynamiky Najvyššej Bytosti"³, nezamýšľajúc sa ani nad príčinami, ani dôsledkami takéhoto neželania si patriť do "dynamiky Najvyššej Bytosti" ktorú zvyčajne nazývajú "Božím Úmyslom – Božou Prozreteľnosťou". V ešte ďalšom variante – zbožšťuje sa fyzikálne vákuum, zhadzujúc (ponižujúc) celý tvárny živý Vesmír.

Vo vysvetlení a opísaní všetkého, prebiehajúceho vo Vesmíre-trojjedinnosti, musí človek všetko jemu dané dávať do súvisu v Rozlíšení s tromi, už vyznačenými pojmovými kategóriami prvotných (základných) rozlíšení a medzne (maximálne) zovšeobecňujúcich identifikácií, chápanými v nasledujúcom kontexte takto:

1. MATÉRIA – to je to, čo sa pre(z)-OBRAZ-uje, prechádza z jedného stavu do druhého a disponuje usporiadanosťou, meniacou sa v procese vzájomného pôsobenia jedných materiálnych objektov (procesov) na iné. Matéria, to je konkrétne toto:
• hmota v pevnom, kvapalnom a plynnom stave (skupenstve);
• plazma, t.j. vysoko ionizovaný plyn, v ktorom molekuly chemických zlúčenín strácajú

pevnosť a rozpadávajú sa a atómy chemických prvkov strácajú elektróny, ktorých energia

je väčšia ako energetické úrovne (energetická kapacita) stabilných orbitov (obežných

dráh);
• elementárne častice a fotóny rôznych druhov žiarenia, pri pohľade zvonku ako častice, ale

pri skúmaní podstaty týchto častíc, sa zobrazujúce ako séria vĺn vo fyzikálnom prírodnom

vákuu alebo v matérii, nachádzajúcej sa v iných agregátnych stavoch;
• statické a dynamické polia vo fyzikálnom prírodnom vákuu schopné rôznym spôsobom

silovo vplývať na všetky druhy matérie;
• samo fyzikálne vákuum v nevybudenom stave, vytvárajúce z "ničoho" elementárne častice

(kvanty energie) i absorbujúce ich tak náhle, že tieto častice dostali názov "virtuálne".

V takom nazeraní všetko vyššie uvedené pred fyzikálnym vákuom v nevybudenom

(neexcitovanom) stave – je fyzikálne vákuum, vyvedené z agregátnej rovnováhy, t.j.

vybudené (excitované) vákuum.

Posledné vyjadrenie, s ohľadom na vytvorenie a pohltenie virtuálnych častíc fyzikálnym vákuom môžno chápať aj ako poukázanie na skutočnosť, že všetky formy matérie, okrem vákua v neexcitovanom stave, sú samé o sebe vákuom v excitácii.

Látka prechádza z jedného stabilného stavu (vyvažovacieho (balansujúceho) režimu, rovnovážneho udržateľného procesu), majúceho vnútornú dynamiku, do iného, vyžarujúc vlastnú alebo pohlcujúc do seba vonkajšiu energiu.

"Energia" vo fyzike je definovaná ako schopnosť vykonávať mechanickú prácu, a všetky druhy energie prechádzajú jedna v druhú podľa určenej miery, nachádzajúcej vyjadrenie formou číselných konštánt a koeficientov v matematických vzorcoch zákonov fyziky. V dôsledku toho všetky formy energie sú si  tomto zmysle ekvivalentné navzájom. Ale nakoľko agregátne stavy matérie (udržateľné rovnovážne procesy) sa líšia energetickým potenciálom (energokapacitou ich vnútornej dynamiky) a energia priteká a odteká z každej štruktúry vo Vesmíre ako prúd nejakého druhu matérie (fotónov žiarenia, polí a pod.), tak v svetonázore trojjedinnosti sú "energia" a "hmota" - ekvivalenty. Rozdiel v používaní oboch termínov je v tom, že termín "hmota" sa používa hlavne vo vzťahu k stabilným (udržateľným) rovnovážnym dejom (agregátny stav matérie) a "energia" na všetky druhy prechodových procesov, pretože ona poskytuje možnosť alebo nemožnosť ich realizácie.

2. OBRAZ, INFORMÁCIA, MYŠLIENKA - samo o sebe nehmotné "niečo", ktoré nie je závislé ani na kvalite svojho matériového nosiča, ani na množstve hmoty (energie) jeho/ju nesúcej. Ale bez matériového nosiča to "niečo" vo Vesmíre samo o sebe neexistuje, nie je vnímané, neprenáša sa.

3. MhRA (pomocou "ať") – je Bohom predurčená mnohorozmerná mat(r)ica možných stavov a premien matérie, ktorá uchováva informáciu vo všetkých procesoch; vrátane informácie o minulom aj o predurčenom smerovaní ich objektívne možného priebehu, t.j. o príčinno-následných podmienenostiach v ich primeranosti (úmernosti, proporcionalite).

Všetka matéria, s ohľadom na informáciu, ktorá jej (matérii) dáva obraz, všetky materiálne⁴ objekty, vystupujú ako nositelia jediného všetko-zahŕňajúceho hierarchicky organizovaného mnohoúrovňového informačného kódu – všetkozahŕňajúcej miery.

Vo vzťahu k informácii je miera kód (ľudský jazyk je čiastková miera, pretože on je jedným z informačných kódov, patriacich k všetko-zahŕňajúcemu systému kódovania informácie). Vo vzťahu k matérii táto všetkozahŕňajúca miera pôsobí ako mnohorozmerná (obsahujúca čiastkové miery) pravdepodobnostná matica jej možných stavov, obrazov a premien (transformácií), t.j. "matrica" pravdepodobností a štatistických predurčeností⁵ možných stavov. Je to svojho druhu Zhora predurčený "mnohovariantný scenár jestvovania Vesmíru". On štatisticky predurčuje usporiadanosť čiastkových matériových štruktúr (ich informačnú hĺbku - kapacitu) a priebeh ich zmeny pri potlačení informácie zvonku aj pri strate informácie (nesenej samozrejme matériou).

-pokračování-