30.4.2014
Ak máme hovoriť jazykom súčasnej vedy, tak všetko jestvujúce v stvorenom Vesmíre je – matéria v jej rôznorodých agregátnych (zoskupených, prepojených) stavoch: vákuum1, fyzikálne polia, plazma (vysokoionizovaný plyn, v ktorom elektróny majú toľko energie, že sa nemôžu udržať v atómoch na stabilných orbitoch), plynné skupenstvo hmoty, kvapalné skupenstvo hmoty, pevné (kryštalické) skupenstvo hmoty. Agregátne stavy, cesty a spôsoby prechodu z jedného stavu do druhého, vlastnosti matérie v každom z nich a v prechodových procesoch sú predurčené pre ňu (matériu) Zhora. A predstavy ľudí o týchto rôznych agregátnych stavoch tak, či tak zodpovedajú prísloviu "niet veci bez obrazu“. Ale čo je miera a ako súvisí s obrazom matérie? - táto otázka v "Ja (ego)-centrických" filozofických systémoch sa neskúma.
Veda o miere, číselnej určenosti seba samej – to je matematika. Ale v materiálnom - hmotnom vesmíre miera - číselná určenosť - prestáva byť sama sebou (sama pre seba): ona je stelesnená v objektoch a subjektoch Vesmíru - všetkému vytvorenému je pridaná Zhora predurčená miera - číselná determinovanosť (určitosť): ako kvantitatívna (základná), tak poradová (radová). Vo vesmíre je všetko materiálne (hmotné) i miery jednych fragmentov číselne porovnateľné s inými fragmentami, t.j. všetkým fragmentom Vesmíru je vlastná súmerateľnosť jak medzi sebou, tak aj so svojimi komponentami.
Miera – to je predovšetkým číselná jednoznačnosť, presnosť: 2 x 2 = 4, jedna sekunda je 9192631770 periód žiarenia, ktoré zodpovedajú prechodu medzi dvoma veľmi tenkými úrovňami základného stavu atómu 133Cs (céziový etalón frekvencie a času); 1 meter – je 1 650 763,73 vĺnovej dĺžky žiarenia vo vákuu, zodpovedajúcej prechodu medzi hladinami 2p10 a 5d5 atómu Kryptónu - 86 (86Kr) (údaje o etalónoch sekundy a metra sú prevzaté zo "Sovietskeho encyklopedického slovníka" vydanie z r. 1986); "dĺžka pytóna = 38 papagájov a jedno krídielko papagája" (podľa známeho animovaného filmu); atómy chemických prvkov sa od seba líšia počtom protónov v ich jadrách, určujúc poradové číslo každého z nich v Periodickej tabuľke prvkov D. I. Mendelejeva; izotopy toho istého prvku sa od seba líšia počtom neutrónov v zložení ich jadra. A tak ďalej: na čo len obrátime pozornosť – všade sa objaví číselná determinovanosť – miera: buď jedinečná (individuálna), alebo mnohopočetná, predstavujúca štatistiku, umožňujúcu rozlišovať medzi množinami navzájom a vydelovať z množín podmnožiny.
V procese vedomej alebo nevedomej korelácie jedného fragmentu Vesmíru s druhým fragmentom, objavených (rozlíšených) na princípe Rozlíšenia, sa otvárajú dva druhy vnímania súmernosti (proporcionality):
• vnímanie priestoru;
• vnímanie času .
Ich vnímanie vytvára dva typy číselnej jednoznačnosti (determinovanosti): jednotky dĺžky
a jednotky času, objektívne vzájomne späté cez materiálnosť2 na hierarchickej úrovni
mikrosveta Heisenbergovým vzťahom neurčitostí3, ktorý vyjadruje nemožnosť
izolovaného vnímania priestoru bez času, alebo času bez priestoru, pretože priestor a čas
-
to sú výtvory matérie, rovnomernej vo všetkých jej agregátnych stavoch (v dôsledku
toho je nemožné vnímanie i priestoru i času, ak sa neberie ohľad na ich podmienenosť materiálnym prostredím, v akomkoľvek agregátnom stave existencie matérie).
Vo všetkých prípadoch, a to bez výnimky, pre vnímanie priestoru a času je potrebný etalónový (referenčný, normovaný) proces, s ktorým sa porovnáva a ktorým sa merajú všetky ostatné časy a priestory. Týmto etalónom (normou) sa môže stať aj človek sám (staroveký aforizmus: človek - miera všetkých vecí) aj ľubovoľné objekty Vesmíru. Ak nie je určený etalónový proces, tak vzniká "problém Pytóna" z animovaného filmu, ktorý mučil sám seba otázkou o tom, akáže je jeho dĺžka? – do tých čias, kým mu nepomohol Papagáj, vezmúc na seba funkciu etalóna dĺžky a zistiac, že dĺžka Pytóna je "38 papagájov a jedno krídielko papagája". Bez tohto aktu merania, by Pytón zostal rovný sám sebe v nijak inak nedefinovanej jedinečnej a nezameniteľnej dĺžke Pytóna, predstavujúcej sebou "vec samú o sebe – vec v sebe".
Tak podobne je to aj s meraním času. Pretože každý proces podliehajúci periodizácii (deleniu deja na časové úseky – pozn. prekl.) môže byť zvolený ako etalónový (referenčný). Tak jednotkou merania času sa stanoví dĺžka doby trvania etalónového procesu, s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné procesy, majúce svoj vlastný tok času.
Takto to je v svetonázore trojjedinstva matérie - informácie - miery. Ale úplne ináč je to v svetonázore vesmíru štvorpostulátového Amona (štyri postuláty – HEČP – pozn. prekl.). Z histórie vedy, rozvíjavšej sa na princípe "Ja (ego)-centristického" svetonázoru štvorpostulátového Amona, je známe, že ona vždy mala ťažkosti s poznávaním priestoru a času samých o sebe, t.j. bez podmienenosti ich charakteristík hmotou. Vznikali zaujímavé "anekdoty" na tieto témy, na spôsob svätého Augustína o tom, že keď sa ho nepýtajú na podstatu času, je mu všetko jasné, a akonáhle sa ho spýtajú, tak on nevie, čo má povedať…4
V realite, čo objektívne existuje - to je objektívne poznateľné. Abstraktný priestor a čas štvorpostulátového Amona – pusté (prázdne) schránky hmotného Vesmíru – sa stali problémami, a tak aj nepoznané vedou po tisíce rokov, vzhľadom k tomu, že objektívne neexistujú. Ale v priebehu tých istých tisícov rokov objektívne hmotne podmienené priestor a čas boli vždy bez problémov merateľné: menili sa len požiadavky spoločnosti na štandarty (etalónové základy) meraní, etalónový základ ako taký a aj ten sa rozširoval množstvom metód merania.
Nepoznateľnosť priestoru a času v "JA(ego)-centrickom" svetonázore štvorpostulátového Amona, vládnucom v civilizácii v priebehu celej jej histórie - to je dôsledok neprítomnosti/nedostatku prvotných (primárnych, základných) a medzných (hraničných) identifikácií mier v súbore. Ak je miera zahrnutá do súboru prvotných (základných) rozdielností a medzných identifikácií, tak potom abstraktného priestoru a času niet, ale konkrétne priestory a časy sú vždy objektívne merateľné každým subjektom, ktorý si to želá. Otázkou je len voľba etalónovej bázy a metód merania a ich adekvátnosť k cieľom činnosti subjektov.
Teraz môžeme preskúmať otázku o vzťahu hmoty, miery a informácii. Vedomiu väčšiny nebolo po tisícročia vlastné vidieť v (za, v pozadí) obraze (maľbe alebo soche), v zvuku (melódii, čo akou by bola), súbor čísel. Jednako, koncom dvadsiateho storočia laserový kompaktný disk (počítačový CD - ROM) sa stal jednotným (súhrným) nosičom pre záznam i zvuku i obrazu i textu v číselnom kóde, číselnej jednoznačnosti (kombinácii), t.j. variante miery. Aj keď kódovacích systémov, formátov "očíslovania" (digitalizácie) obrazu, zvuku, textu môže byť zostrojených veľa, v každom z nich je jednoznačne definovaný set „súbor kódových skupín čísel - zobrazenie buď zvukového záznamu, alebo zápis akéjkoľvek informácie iného druhu".
Takto objektívna informácia (obraz, melódia, myšlienka atď.) zostane sama sebou, nezávisle na tom, na akom materiálnom nosiči a akým kódom je zaznamenaná (zapísaná).
Hoci CD – kompaktný disk - je umelý výtvor civilizácie (artefakt), to nepopiera to, že v živote spoločnosti nájdu svoj osobitý prejav (sa prejavia) LEN zákony existencie celého Vesmíru, nič také, čoho niet vo Vyššej predurčenosti bytia (Vyššej miere), v kultúre civilizácie sa nemôže objaviť.
Preto je potrebné iba uvidieť číselné určenie (číselnú determinovanosť) – mieru v obrazoch, ktoré sú vlastné Objektívnej realite bez výtvorov civilizácie a výtvory civilizácie použiť ako modely, fungovanie ktorých napomáha pochopiť najvšeobecnejšie objektívne zákonitosti bytia: "Boh stvoril život a všetko existujúce takými, že sa javia Slovom večného života a slúžia ako Učenie pre človeka o Zákonoch skutočného (pravého) Boha" (apokryf "Evanjelium Sveta Ježiša Krista podľa učeníka Jána").
1 Тí, ktorí nesúhlasia, že vákuum je matéria schopná reagovať s matériou v jej iných agregátnych stavoch, nech objasnia všetkým ostatným, ako sa vlny (elektromagnetické, gravitačné a podobné vlnenia) šíria v ideálnom nič.Vákuum to nie je nič, ale niečo — matéria v jednom z jej agregátnych stavov.
2 Nič iné, okrem medzinárodných dohôd o výbere noriem (etalónov) a nejakých technických aspektov, netreba na určenie trvania sekundy na základe frekvencie žiarenia referenčného (etalonóveho) žiariča, dávajúceho dĺžku metra, alebo urobiť pravý opak: určiť dĺžku metra na základe dĺžky vlny, zodpovedajúcej vyžareniu (emisii) etalónu, ktorý trvá sekundu. No v každom prípade bez materiálneho etalónu nebude ani jednotka priestorového merania, ani jednotka časomiery. Nezávisle od toho etalónové procesy patria mikro- aj makrokozmu.
3 Číselná súvislosť chýb pri meraní súradníc aj impulzov (hmotnosť vynásobená rýchlosťou) mikročastíc: nepresnosť merania súradníc, vynásobená nepresnosťou merania impulzu, v absolútnej hodnote nie je menšia ako význam Planckovej konštanty.
4 Vo vystihnutí zmyslu našimi slovami.
Informační báze KSB