27.10.2016

První část překladu knihy VP SSSR "Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty", která je překládána v rámci komunitního financování.

VNÚTORNÝ PREDIKTOR ZSSR

Dialektika a ateizmus:
dve nezlučiteľné podstaty

___________________

O prirodzenom, no „zabudnutom“ spôsobe
chápania človekom Pravdy Života

(Spresnená verzia r. 2003)

Petrohrad, r. 2003

Dialektika a ateizmus - dve nezlučiteľné podstaty.doc (2,3 MB)
Dialektika a ateizmus - dve nezlučiteľné podstaty.epub (918,7 kB)
Dialektika a ateizmus - dve nezlučiteľné podstaty.mobi (1,1 MB)
Dialektika a ateizmus - dve nezlučiteľné podstaty.odt (525,7 kB)
Dialektika a ateizmus - dve nezlučiteľné podstaty.pdf (3,2 MB)

© Publikované materiály sú dedičstvom Ruskej kultúry, a preto nikto vo vzťahu k nim nedisponuje osobnými autorskými právami. V prípade ak si právnická alebo fyzická osoba prisvojí autorské práva na osnove zákonom stanoveného poriadku, stretne sa s odplatou za krádež vo forme nepríjemnej „mystiky“, prekračujúcej rámec jurisdikcie. Napriek tomu má každý záujemca plné právo, vychádzajúc z jemu vlastného chápania spoločenského prospechu, kopírovať a publikovať (aj na komerčné účely) tu prítomné materiály v plnom objeme alebo po častiach jemu dostupnými prostriedkami. Každý kto používa tieto materiály pri svojej činnosti, pri ich neúplnom citovaní alebo pri odkazoch na nich, prijíma na seba osobnú zodpovednosť, a v prípade vytvorenia zmyslového kontextu prekrúcajúceho zmysel týchto materiálov ako celku, má šancu stretnúť sa s „mystickou“, mimoprávnou mystikou.

OBSAH

Predslov

Dialektika a postoj k nej sú pomerne významnou témou, nakoľko história celého 20. storočia bola ­— predovšetkým — odzrkadlením pokusov vyriešiť životné problémy národných spoločenstiev i celého ľudstva na osnove filozofie, ktorá dostala názov «dialektický materializmus». A kým nebude táto skúsenosť prehodnotená adekvátne vzhľadom na svoju pravdivú podstatu a úlohu v dejinách ľudstva, tak zdedené chyby filozofickej vedy z minulosti, a tiež chyba pohŕdania nad nutnosťou pestovať v ľuďoch zručnosť pravdo-verného analyzovania Života — budú zárodkom nevyhnutných nešťastí, pretože podľa toho ako analyzujeme Život, tak sa v ňom aj správame, pričom mnohonásobne žneme plody činov jak našich vlastných, tak aj činov našich predkov, odovzdávajúc takto nevyhnutnosť zdedenia žatvy plodov našej sejby — potomkom.

ČASŤ I

(Pomocná)

Revízia a závery

1. Z histórie otázky

V súčasnosti je väčšina staršej generácie vychovaná tak, aby (nie že, ale aby) pri slove «dialektika» pocítili v duši odpor, a snažili sa presmerovať rozhovor na inú tému, „zapchať ústa“ hovoriacemu alebo opustiť miesto rozhovoru; a ak sa im to nepodarí — tíško si podriemať do konca „politickej besedy“.

Avšak predstavitelia staršej generácie, ak si dajú tú «námahu», predsa len si dokážu spomenúť na formulácie troch zákonov dialektiky, hoci: či sú tie formulácie dobré alebo zlé? ako a za akým účelom by ich mal používať takzvaný «bežný človek» v každodennom živote? alebo či treba radšej používať iné — lepšie — formulácie? — na to väčšina z nich neodpovie, ani keby ich mučili.

Vzhľadom na túto skúsenosť akoby zbytočnosti dialektiky, sformovanú staršími generáciami, mládež, ktorá vyrástla v epoche krachu marxistického systému v ZSSR, je vychovaná „ešte lepšie“: drvivá väčšina z nich ani povrchne nepozná zmysel slova «dialektika».

Možno by na takýto druh neznalosti mali aj právo, ak by tu nebola jedna okolnosť: príliš veľa dnes žijúcich sa nezamýšľa nad svojou osobnou kultúrou pochopenia Života, následkom čoho sa v podstate každý snaží osamote prejsť celú cestu «od opice k Človeku». No už na samom začiatku cesty sú chytení do pavučiny zmätkov, ktorú sami vytvárajú, a následne hynú, pretože ignorovaním minulej skúsenosti ľudstva automaticky vo svojom živote reprodukujú omyly a chyby minulých generácií, čím iba sťažujú životnú situáciu jak pre seba, tak aj pre ďalšie generácie.

Hoci je to smutné, no ak aj ľudí navštívi smrť vo vysokej starobe, tak väčšinu z nich nájde na samom začiatku tejto cesty: buď spiacich, alebo blúdiacich «na vlastnom dvore»...

Takéto sú priebežné závery pokusu prebudovania života spoločnosti na základe filozofie tzv. «dialektického materializmu», ktorého zakladateľom bol K. Marx (1818 — 1883), ktorého meno dalo názov istej, svojho času novej – ako sa mnohým zdá, doktríne prebudovania života spoločnosti. A hoci slová «marxizmus», «marxisti» sa začali používať ešte za jeho života, napriek tomu Marx hovoril, že on sám «marxistom» nie je.

Odmietanie ním samým svojej osobnej príslušnosti k «marxizmu» možno chápať rôzne:

• aj ako priame poukázanie zakladateľa na to, že väčšina marxistov si neosvojila tie metódy odhalenia vedeckej pravdy a «konšpiračných metód»², ktoré ovládal samotný K.Marx (a tým skôr, že ho neprevýšili v ich ovládaní), a preto sa nestali hodnými životných ideálov spoločnosti bez parazitizmu menšiny na živote väčšiny (v marxizme sa takáto spoločnosť nazýva komunizmom), prvý raz postavených akoby «na vedeckom základe ich veľkým a geniálnym učiteľom»;

• aj ako priame poukázanie na to, že samotnému K.Marxovi boli cudzie ideály vykorenenia vykorisťovania človeka človekom, vyhlásené v marxistickej doktríne, ktorá v skutočnosti sledovala a stále sleduje presne opačné ciele, v dôsledku čoho sú jej verní «marxisti» hodní aj samotného «marxizmu», aj pohŕdavého postoja k nim zo strany ich inštruktora na cestu sebaklamu.

V realite dejín bolo pravdivé — t.j. potvrdené dejinami — jedno aj druhé.

* * *

V prácach VP ZSSR bolo už neraz poukazované na dve okolnosti, neoddeliteľne vlastné marxizmu:

PRVÁ. Neužitočnosť pre každodenný život takej filozofie, v ktorej «základná otázka filozofie» je postavená ako «otázka o vzťahu vedomia k bytiu, myslenia k matérii, prírode, ktorú možno skúmať dvojako: po prvé, čo je prvotné — duch alebo príroda³, matéria alebo vedomie — a po druhé, aký vzťah majú vedomosti o svete k samotnému svetu, alebo ináč, či zodpovedá vedomie bytiu, či dokáže verne odrážať svet» (“Filozofický slovník” pod redakciou akademika I.T.Frolova, Moskva, «Politizdat», r. 1981, str. 266).

Skutočne, bez akýchkoľvek intelektuálnych úskokov a logických dôkazov je väčšine ľudí na intuitívnej úrovni jasné nasledovné:

• nezávisle od odpovede na prvú časť otázky: či «prvotný je duch (t.j. Boh) a príroda (výtvor ducha) je druhotná»; alebo «prvotná je príroda a ľudské vedomie je druhotné» — tak nie je v silách človeka zmeniť objektívnu danosť. A odpoveď na otázku: ktorý z dvoch názorov zodpovedá objektívnej realite? — leží mimo oblasť dokazovania prostriedkami akejkoľvek logiky, o čom svedčí aj tisícročný nekončiaci spor logických filozofických škôl „vedeckého“ materializmu a okultizmu („vedeckého“ idealizmu).

• V druhej časti «základnej otázky» marxisticko-leninskej filozofie je tiež väčšine ľudí bez akýchkoľvek logických úskokov intuitívne jasné, že vedomosti o Svete môžu samotnému Svetu zodpovedať, ale aj mu zodpovedať nemusia. V tých prípadoch, keď ľudia konajú na základe vedomostí, ktoré Svetu zodpovedajú, je ich činnosť úspešná; a ak konajú na základe vedomostí alebo pseudovedomostí (iluzórnych predstáv), ktoré nezodpovedajú životným okolnostiam, tak ich činnosť dosahuje výsledky, ktoré sú horšie než sa očakávalo pred jej začiatkom, až po úplné stroskotanie činnosti, čo môžu sprevádzať aj veľké ľudské obete a prírodné kataklizmy.

A preto iba filozofia je schopná dávať odpovede na otázky v reálnom živote: či budú výsledky činnosti horšie, než sa žiadalo pred jej začiatkom? alebo nebudú horšie (t.j. budú presne takými ako sa čaká, alebo dokonca lepšie), než sa žiadalo pred jej začiatkom? — čo má naozaj reálny praktický význam v každodennom živote väčšiny.

Inými slovami, základnou otázkou praktickej užitočnej múdrosti je otázka predvídania následkov (našej činnosti) s detailnosťou dostatočnou pre riadenie ľudskej činnosti (vrátane riadenia okolností) jak osamote, tak aj kolektívne v reálne sa formujúcich životných okolnostiach⁴.

Analogické názory na základnú otázku životu užitočnej filozofie — ako otázky predvídateľnosti následkov ľudskej činnosti — boli vyslovené aj počas života zakladateľov marxizmu. Takto napríklad anglický etnograf 19. storočia E.B.Tylor (súčasník K.Marxa a F.Engelsa (1820 — 1895)) sa vyjadril o «filozofií histórie v obšírnom zmysle, ako o vysvetlení minulých a predpovedaní budúcich javov vo svete ľudského života na základe všeobecných zákonov⁵. Existuje aj oveľa skoršie, zmyslom analogické vyjadrenie Napoleona Bonaparte: «Predvídať znamená riadiť».

A toto je aj jediné skutočne rozumné zadanie základnej otázky filozofie, ktoré možno badať v priebehu celej histórie dnešnej civilizácie, minimálne vo forme nehynúceho praktického záujmu k možnostiam predvídať budúcnosť na úrovni od osobnej všednej do celoľudskej, s cieľom zvolenia najlepšieho správania v súčasnosti a dohľadnej perspektíve. A adekvátne tomu:

Metodológia poznania Objektívnej reality, ktorá umožňuje prerobiť množstvo roztrieštených čiastkových faktov do jednoty názorov (potvrdzovaných Životom) o priebehu a perspektívach ľubovoľného procesu vo Vesmíre, vrátane rozvoja ľudskej spoločnosti — je jediná skutočne užitočná filozofia, vzhľadom na unikátnosť Objektívnej reality a mnohostrannosť⁶ jednej a tej istej Pravdy, spoločnej pre všetkých obyvateľov Vesmíru.

No filozofia dialektického materializmu marxizmu-leninizmu nepatrí do kategórie takýchto filozofií, prakticky užitočných pre vytváranie životnej harmónie.

DRUHÁ okolnosť. Ona nesporne potvrdzuje tú prvú. Politická ekonómia marxizmu je metrologicky nekonzistentná, t.j. nevedecká: operuje takými abstrakciami, ako je «nevyhnutný produkt» a «nadprodukt», «nevyhnutný pracovný čas» a «nadčas». Problém tých, ktorí jej dôverujú nespočíva v tom, že sú to akoby ťažko pochopiteľné abstrakcie. Problém marxistov dôverujúcich marxistickej politekonómii spočíva v tom, že jej vymyslené abstrakcie nemožno jednoznačne spojiť so životom, s riešením praktických úloh⁷ makro- a mikroekonomického riadenia a regulácie: ak zájdeme na sklad hotovej produkcie ľubovoľnej výrobne alebo pristúpime k dopravníku, tak nie je možné vymedziť, kde sa končí «nevyhnutný» produkt a začína sa «nadprodukt»; ani jedny hodiny neukážu, kedy sa skončil «nevyhnutný» pracovný čas a začína sa «nadčas».

To znamená, že reálna účtovná evidencia a kontrola vedenia hospodárstva nemôžu byť spojené s marxistickou politickou ekonómiou ani na mikro-, ani na makro- úrovniach hospodárstva spoločnosti.

V dôsledku toho je marxistická politická ekonómia (a náležite aj samotný marxizmus) prakticky k ničomu, a v podstate škodlivá vo veci vybudovania skutočného socializmu a komunizmu («socializmus, to je evidencia a kontrola» — jedna z aforistických definícií vyslovených V.I.Leninom), pretože plodí a kultivuje u ľudí nezmyselné predstavy o riadení národného hospodárstva.

Tieto dve neoddeliteľné osobitosti marxizmu priviedli k tomu, že na jeho osnove sa stal nerealizovateľným prechod spoločnosti k takému zriadeniu, v ktorom nemá miesto parazitizmus menšiny na práci a živote väčšiny, a parazitizmus ich všetkých spolu na biosfére Zeme. Tento ideál ešte v časoch pred Marxom dostal názov «komunizmus», «Kráľovstvo Boha na Zemi».

V marxizme je «komunizmus» iba virálnou návnadou, určenou k tomu, aby bolo možné v spoločnosti vytvoriť davy spomedzi zástancov vysokých ideálov, ktoré by komandovali «marxisti»-ezoteristi⁸. Medzi takýchto «ezoteristov» patrili ak nie aj samotný K.Marx a F.Engels, tak ich kurátori a majitelia, ktorí reálne jednali na základe inej filozofie a inej politickej ekonómii, oveľa spôsobilejšej než filozofia a politická ekonómia verejného marxizmu pre všetkých, no formalizovaná inak⁹.

* *
*

Hoci tieto hodnotenia boli už skôr vyjadrené v prácach VP ZSSR, je ich však nutné uviesť aj v aktuálnej knihe, pretože pramenia ani nie tak z nami postavenej základnej otázky filozofie (t.j. mnohovariantnej predvídateľnosti následkov činnosti, s cieľom riadenej realizácie najlepšieho zvoleného variantu, spomedzi všetkých odhalených a možných variantov budúcnosti), ako samotné takéto zadanie základnej otázky filozofie pramení z celkovo iného vnímania Života, z iných subjektívno-obrazných predstáv o tom, čo je nazvané «dialektikou Prírody»; z iného chápania «subjektívnej dialektiky», než všetko to, čo je vložené do základov dialektického materializmu marxizmu.

Pritom do analýzy dialektickosti Života ako takého a analýzy prekrútení subjektívno-obrazných predstáv o nej, ako aj chápania dialektiky na základe marxizmu — sme sa v minulosti osobito nepúšťali, priznávajúc tak marxistickému dialektickému materializmu úlohu prvej (v dejinách dnešnej globálnej civilizácie) všetkým dostupnej metodologickej filozofie¹⁰, obsahujúcej v sebe v zmiešanej forme s rôznymi hlúposťami aj verziu dialektiky — hoci chybnú a prekrútenú, no predsa len verziu plne funkčnej metódy poznávania objektívnej pravdy a analýzy Života; verziu, ktorá samotná môže byť prehodnotená a ktorú ľudia môžu rozvíjať v potrebnej miere.

Práve v dôsledku tejto opory o metódu poznávania pravdy a analýzy Života dokázal marxizmus vytesniť z kultúry vzdelaných vrstiev (do oblasti prevažne seminárskeho a akademického vzdelávania nových pokolení cirkevných hierarchov) citátovo-dogmatické cirkevné filozofie, vyhýbajúce sa živému mentorstvu Ducha Svätého ohľadom každej pravdy.

Jednako však, zámerne absurdné zadanie hlavnej otázky filozofie v marxizme, neužitočné pre praktickú činnosť, sa stalo prostriedkom, ktorý viac než storočie odvracal väčšinu tých, ktorí sa stretli s marxizmom, od osvojenia si metodológie poznania, bez čoho nemožno zdokonaľovať ani celkovú kultúru zmysluplného života, ani kultúru a metodológiu poznávania pravdy ľuďmi ako základu pre zmysluplný život.

Okrem toho formulácie zákonov dialektiky sú v ňom vytvorené tak, že všetci, ktorí pristupujú k analýze Života cez marxizmus, neanalyzujúc pritom aj samotný marxizmus ako jednu zo zložiek Života (a takí tvorili väčšinu spomedzi tých, ktorí získali vzdelanie v ZSSR), si formujú vo svojej psychike algoritmiku¹¹ autodeštrukcie každej ich činnosti, čo predurčuje k neúspechu všetky (bez výnimky) pokusy spoločnosti tvoriť na základe marxizmu takzvanú «svetlú budúcnosť». V tomto sa prejavila imitačno-provokačná podstata marxizmu.

Zároveň, imitačno-provokačný charakter marxizmu odkrýva možnosť pouvažovať nad tým, ako by sa sformovala história filozofie ak by marxizmus nebol vznikol: inými slovami, či neprekážal tomu aby sa dostatočne prepracovaná metodologická filozofia stala vlastníctvom spoločnosti skôr, než sa to reálne deje dnes; alebo naopak, či príchod marxizmu urýchlil proces zverejnenia metodologickej filozofie (t.j. že sa stala dostupnou pre všetkých), vyvíjajúcej sa «od opaku», t.j. odhaľujúc a prekonávajúc škodlivosť a zvrátenosť marxizmu celkovo a hlavne jeho filozofie.

Ak uznáme, že Všedržiteľ sa nikdy nemýli, v dôsledku čoho dejiny vždy a všade prebiehajú najlepším možným — vzhľadom na reálnu mravnosť a (odrážajúcu mravnosť) etiku ľudí tvoriacich spoločnosť — spôsobom, tak nám zostáva len urobiť záver: marxizmus, pri tej mravnosti a etike, ktorá bola vlastná všetkým ľuďom (bez výnimky) v epoche jeho vzniku, urýchlil proces nadobudnutia ľudstvom všeobecne dostupnej metodologickej filozofie metódou «od opaku»¹²: t.j. pod tlakom okolností, a nie cestou slobodnej tvorivosti, vyjadrujúcej Ľúbosť k Životu, k ľuďom, prameniacu z hlbín duše samotných ľudí. A tak majiteľom marxizmu, ktorí rozbehli tento imitačno-provokačný projekt s cieľom, aby pridali novú svetskú formu Biblickej doktríne zotročenia všetkých, zostáva len si spomenúť vo vzťahu k sebe na slová Mefistofela z „Fausta“ od J.W.Goethe, ktoré sa stali epigrafom k románu M.A.Bulgakova „Majster a Margaréta“.

«Som časťou tej sily, ktorá chce ustavične zlo, no vždy dobro vykoná»... — pretože sa jej nepodriaďujú kľúčové okolnosti Života.

A teraz môžeme prejsť k samotnej otázke dialektiky a preskúmať jej skomolenia vo filozofii dialektického materializmu marxizmu-leninizmu.

-pokračování-