14.5.2015
Dostali sme vojnu o rok skorej – "vďaka" Anglicku.
Dostali sme front o stovky kilometrov ďalej (východnejšie)* – vďaka Stalinovi.
V predvečer osláv 70-výročia Veľkého Víťazstva, sa objavil nový „kritik“ sovietskeho systému a Veľkej Vlasteneckej vojny, a nie len tak z hocikadiaľ, ale rovno z postu riaditeľa Štátneho archívu RF. Sergej Mironenko dal interview o veľkých strategických chybách sovietskeho vedenia v prvých dňoch vojny. O tom, že „pakt Molotova-Ribbentropa“ bol obrovskou, a o tom ako ZSSR „ukľudnil“ Hitlera. Pri tom sa odkazoval buď na spomienky Chruščova, alebo na dokumenty, ktoré sa nenachádzajú v správe Rosarchívu (archívu RF, ktorého je riaditeľom)*. My sme sa porozprávali s expertom, doktorom histórie, hlavným vedeckým spolupracovníkom Inštitútu ruskej histórie RAN Jurijom Žukovom – o mýtoch, ktoré z nejakého dôvodu znova začínajú byť tlmočené štátnymi úradníkmi.
Otázka: Jurij Nikolajevič, poďme, začnime témou o pakte Molotov-Ribbentrop, ktorý bol riaditeľom Štátneho archívu Sergejom Mironenko označený ako chyba. Vraj tak ZSSR posilnil armádu svojho nepriateľa, posielajúc transporty s palivom, poľnohospodárskou produkciou. Čo na to hovoríte vy?
Jurij Žukov: Mironenko – on je vo všeobecnosti dobrý človek, iba nehľadal nič nové. Zopakoval len to, čo nám rozpráva Západ posledných 30 - 40 rokov. V týchto historkách nie je nič nové a je to všetko lož. Problém je v tom, že u nás stále hovoria o uzavretí dohody o nenapadnutí s Nemeckom, ktorú nazývajú „paktom Molotova-Ribbentropa“, zabúdajúc na to, že samotný Západ nás k tomu donútil.
Otázka: Môžete sa tu zastaviť a opísať to podrobnejšie?
Jurij Žukov: Objasním to: Ešte v roku 1935 boli u nás podpísané dohody s Francúzskom a Československom o spoločnom odrazení nemeckej agresie proti hociktorému z troch účastníkov tejto dohody. Toto nám dávalo určitú, aj keď neveľkú garanciu, že nebudeme bojovať proti Nemecku osamote. Nanešťastie, Paríž sám seba zapredal. Za prvé, v marci 1938 ani Londýn, ani Paríž nijako nezareagovali na „Anschluss“ (pripojenie) Rakúska, čo bolo zakázané hneď dvoma dohovormi z roku 1919: Versailleská zmluva s Nemeckom a Saintgermainská zmluva s Rakúskom. Pripojenie (Anschluss) bolo kategoricky zakázané jednej aj druhej strane – teda spojenie dvoch germánskych území bolo nemožné. Pritom Veľká Británia a Francúzsko boli garantmi týchto dohovorov. Oni však nijako nezareagovali na tento krok agresie zo strany Nemecka, pripojenie Rakúska.
Otázka: Tu bude asi vhodné pripomenúť rozdelenie Československa?!
Jurij Žukov: Áno, v septembri toho istého roku (1938) premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain a premiér Francúzska Pierre Laval spoločne s Hitlerom a Mussollinim uzavreli Mníchovskú dohodu, podľa ktorej Československo bolo prakticky odovzdané do rúk Nemecka. Ide hlavne o to, že Hitler touto Mníchovskou dohodou získal Sudetskú oblasť, kde sa nachádzali mocné Československé opevnenia. Keby tieto zostali v rukách Prahy – Hitler by nikdy nedokázal tadiaľto vojsť do Československa. A to nie je všetko – Londýn a Paríž nezareagovali ani na to, keď Hitler náhle porušil aj tieto záväzky (Mníchovskú dohodu)*, úplne obsadil Česko aj Moravu a Slovensko vyhlásil akoby za nezávislý štát.
Každopádne, my sme sa pokúšali naďalej obnoviť spoločnú obrannú stratégiu s Parížom a Londýnom. Bez ohľadu na to, že v apríli 1939 Nemecko obsadilo Klaipédsku (Memel) oblasť (Litva) a Varšava pod hrozbou obsadenia celej Litvy prinútila Kaunas (vtedajšie hlavné mesto Litvy) uznať pripojenie Vilniuskej (Vilénskej po poľsky) oblasti k Poľskui. Toto boli priame kroky Nemecka a jeho satelitov Maďarska a Poľska, ktoré sa zúčastnili aj deľby Československa.
Bez ohľadu na to všetko, s vedomím, že veľmi skoro sa môže začať vojna, Sovietsky Zväz navrhol Londýnu a Parížu poslať do Moskvy predstaviteľov kvôli podpisu novej trojstrannej dohody o spoločnom odrazení agresie zo strany Nemecka, ak taká vznikne. Čo sa stalo? V júli 1939 k nám parníkom vycestovali predstavitelia z Londýna a Paríža, a ako sa ukázalo, boli zbavení akýchkoľvek právomocí – oni mohli iba hovoriť, diskutovať, no nemali mandát na podpis. A toto, prepáčte, bolo mesiac a pol pred začiatkom Druhej svetovej vojny.
Otázka: Takže chápajúc, že všetky kroky Západu smerujú k rozviazaniu vojny, boli sme vynútení podpísať túto dohodu, aby sme sa aspoň trocha ochránili?
Jurij Žukov: Áno, aj tieto okolnosti prinútili Sovietsky zväz (ak nechcel zostať s agresívnym Nemeckom jeden na jedného), aby s ním podpísal dohodu o nenapadnutí. To za prvé. Čiže Londýn a Paríž nás dohnali svojim správaním, hlavne Mníchovskou dohodou, pristúpiť k podpísaniu dohody s Nemeckom.
Za druhé – Mironenko povedal, že sme do Nemecka posielali rôzne suroviny – on zabudol povedať, že výmena tovarov bola obojstranná: nie iba my sme posielali do Nemecka obilie a rudu, čo robili napríklad aj USA prakticky do konca roku 1941. No my sme navyše dostávali z Nemecka to, čo sme potrebovali. Uvediem jednoduchý príklad: hociktorý archívny dokumentárny film z jesene roku 1941 (naše sovietske archívy) ukazuje, ako bystro do neba hľadia naše zenitné (protilietadlové) delá. A pritom tieto delá sme si kúpili ešte v nezávislom Československu, no získať sa nám ich nepodarilo, nakoľko Nemci zachvátili Čechy, vrátane závodov Škoda, kde sa tieto delá vyrábali. A tak sme boli nútení predávať obilie a rudu kvôli tomu, aby sme získali tieto už svojho času zakúpené v Československu delá, ktoré nám neskôr veľmi pomohli.
Otázka: Takže v podstate, nie my sme posilňovali armádu Nemecka, ale naopak – Nemecko nám výmenou dodalo rozličné delá, ktoré boli pre nás nevyhnutné?
Jurij Žukov: Všeličo sme podostávali z Nemecka, čo sa nám v čase vojny zišlo. Nemci nám to predávali, mysliac si, že to všetko nikdy nestihneme použiť. Že oni skrátka rýchlo zaútočia a zdolajú nás behom dvoch mesiacov. V skutočnosti sa Nemci prerátali – nie behom dvoch mesiacov, ale za štyri roky; a nie my, ale oni utrpeli úplnú porážku. Preto pripomínať dnes znova pakt o nenapadnutí je prinajmenšom hlúpe a dokonca protiprávne, keďže to bol náš vynútený krok, spôsobený zmierlivou, kompromisnou politikou Londýna a Paríža k nacistickému Nemecku.
Otázka: A aký postoj mali USA?
Jurij Žukov: Kým Francúzsko a Veľká Británia „obetujúc východ“ chceli ochrániť sami seba a nefigurovať v žiadnej vojne (tým, že Nemecko poštvú na Sovietsky Zväz), tak USA pri Rooseveltovi dlhý čas zastávali izolacionistickú pozíciu. Nechystali sa vmiešavať do žiadnych konfliktov v Európe a Nemecku predávali strategické materiály, v čase keď už bojovalo so Sovietskym Zväzom.
Otázka: A čo môžete povedať ohľadom pripojenia Pobaltia a teritória Poľska k ZSSR? Sergej Mironenko to nazýva chybou, pretože ako samostatné územia – by tieto dokázali zadržať nepriateľa na týždeň, dva. Takto sme nadobudli spoločnú hranicu s Nemeckom. Nejde tu o zámenu pojmov?
Jurij Žukov: Mironenko sa znova mýli. Alebo hrá proti vlastnej krajine. Ide o to, že pobaltské krajiny sú všetkými politikmi a historikmi Európy, vrátane Nemecka, vnímané ako polofašistické krajiny. Veď tam, – v Estónsku, Lotyšsku aj Litve – boli zlikvidované všetky politické strany. A diktátori – K.Päts v Estónsku, A.Smetona v Litve, K.Ulmanis v Lotyšsku – boli diktátormi celých 20 medzivojnových rokov. Prakticky boli pripravení k spolupráci s Nemeckom, a nielenže by s ním nebojovali, ale by aj púšťali jeho vojsko.
Čo sa týka Poľska – prepáčte, ale mali sme dve varianty riešenia otázky: Prvý – nechať Nemecko okupovať celé územie Poľska, a to znamená nechať armádu Wermachtu objaviť sa rovno pod Minskom, niekoľko kilometrov od neho. Druhý – urobiť to, čo sme mali urobiť, ale nedokázali sme, ešte v roku 1919. Práve vtedy rada Antanty určila východnú etnografickú hranicu Poľska. Antanta predpokladala, že ďalej na východ Poľsko ísť nemôže a nemá právo. A my sme vyšli práve na túto Curzonovu líniu, vytýčenú, opakujem, v roku 1919 ministrom zahraničných vecí Veľkej Británie. A to je všetko.
Preto je to opačne – my sme sa posunuli na západ, dajúc tak možnosť Červenej Armáde chrániť územie našej krajiny o niekoľko sto kilometrov západnejšie.
Otázka: Takže správne sa hovorí, že ak by nebolo tohoto kroku, hrubo povedané, bombardovali by rovno Moskvu?
Jurij Žukov: Pravdaže, pritom Nemci by kľudne vošli do Litvy, Lotyšska, Estónska – a z Estónska do Leningradu je to koľko kilometrov? Prešli by to celé doslova za pár dní. A taktiež pri útoku od Minska by získali výhodu pri postupe na východ smerom k Moskve. To vám vysvetlí hociktorý vojak, sú to elementárne veci stratégie.
Otázka: Chápem, špeciálne sme posunuli hranicu frontu, no aj tak existujú obľúbené frázy, že Stalin a Sovietske vedenie vojnu vôbec neočakávali.
Jurij Žukov: Nie, vojna nebola neočakávaná. To, že nás Nemecko napadne, bolo známe Moskve, Kremľu, vyššiemu vedeniu našej krajiny už od roku 1924 – hneď ako Hitler napísal a opublikoval svoj „Mein Kampf“, kde vôbec neskrýval svoj hlavý cieľ – pochod na východ, zničenie Sovietskeho Zväzu, boľševizmu a Rusov. Hlavný problém bol v tom, že u nás sa industrializácia začala iba v roku 1929. Nemecko bolo industrializované ešte pred prvou svetovou vojnou, a už vtedy stálo na druhom mieste hneď po USA v priemyselnom rozvoji. My sme začali budovať náš ťažký priemysel a na jeho základe tankové, letecké a iné závody len od roku 1929. To znamená, že sme ich len začínali budovať. A najprv boli potrebné metalurgické kombináty, ktoré by nám dávali oceľ, liatinu a valcovaný kov. Potom na ich základe bolo potrebné vybudovať závody na stavbu tankov, a až potom sme mohli pristúpiť k výrobe vojenskej techniky. A túto techniku bolo tiež treba ešte skonštruovať.
Otázka: A čo technika, ktorú sme získali na lend-lease?
Jurij Žukov: Hociktorý veterán-tankista vám porozpráva, že anglické tanky horeli ako preglejka, tie, čo sme dostávali na lend-lease. Horeli ako zápalkové škatuľky. A tanky T-34, IS, KV boli neskôr uznané, ako jedny z najlepších tankov sveta. No na ich výrobu bol potrebný čas. A nielen to, bolo treba dať dokopy konštruktérov a tanky, lietadlá IL, JAK začať sériovo vyrábať. Preto naša ekonomika mohla byť podľa jednoduchých inžinierskych kalkulácií pripravená k vojne až koncom roku 1942. K tomuto dátumu sme mali byť náležite pripravení k vojne.
Avšak Hitler nám zobral rok a pol času. Nie preto, žeby sme nevedeli, nepripravovali sa, alebo nechceli, ale preto, že sa nedá vytvoriť všetko naraz, veď ešte aj cárske Rusko bolo zaostalé.
Mali sme málo času, okrem iného aj preto, lebo Churchill urýchlil napadnutie Nemecka na Sovietsky Zväz. Ako viete, zima rokov 1940/41 sa v anglickej histórií nazýva „Boj za Britániu“ – Nemci deň čo deň vykonávali nálety na Londýn a ďalšie mestá Veľkej Británie. Časť ministrov Churchillovej vlády bola pripravená uzavrieť s Nemeckom mierovú zmluvu. Churchill si to neželal (teraz vám poviem to, čo vie každý školák v USA a Británii) a namiesto toho poslal Hitlerovi list, ktorý za neho pripravila zahraničná rozviedka MI6, s ponukou uzavrieť mierovú zmluvu, len pod jednou podmienkou – že Nemecko najprv napadne Sovietsky Zväz.
Práve za účelom prerokovania tejto ponuky od Churchilla, vyletel v máji 1941 z Nemeckého Mníchova Rudolf Hess. Známy Hessov let. A hoci Hitler od Hessa nedostal už žiadne správy – tak či tak predpokladal, že ak napadne Sovietsky Zväz, tým samotným prinúti Churchilla stiahnuť obranu a uzavrieť s ním mier. Nebyť tohoto, možno by k nám vojna prišla o rok neskôr, v roku 1942 namiesto 1941.
Otázka: A toto vie vážne každý školák v USA a Británii?
Jurij Žukov: Veru, a aj Mironenko by mal vedieť to, že vyžadujú aby vedel, možno nie bežný žiak, ale študent fakulty histórie Veľkej Británie. A on už dávno nie je študent, ale riaditeľ Archívu, a je povinný to vedieť. A ak to nevie, nemal by sa púšťať do takýchto komentárov a hovoriť, že dva krát dva sú päť, a tri krát tri sú pätnásť.
Otázka: A znova ohľadom neočakávanosti vojny – nie je to tak dávno, čo Ministerstvo Obrany odtajnilo unikátne dokumenty o prvých dňoch Veľkej Vlasteneckej. Ich obsah dosvedčuje, že bez ohľadu na náhlosť útoku Nemcov sa časti a oddiely Červenej Armády dokázali rýchlo zmobilizovať a položiť dôstojný odpor nepriateľovi.
Jurij Žukov: Isteže, prvá tvrdá tanková zrážka prebehla behom dvoch dní od vtrhnutia Nemcov na naše územie. Prebehlo to v oblasti dnešnej Litovsko-bieloruskej hranice.
Otázka: Ako to bolo teda potom s príbehmi „o nečakanosti“? Že vraj prišli za Stalinom so správou od rozviedky a on tomu neuveril?
Jurij Žukov: Nečakaným bol presný dátum, a celé to vyplýva z jednej strašnej veci: u nás bolo niekoľko zahraničných rozviedok. A ich velitelia, zo strachu aby sa nedostali do problémov a v snahe vyhnúť sa priamej zodpovednosti, tie správy, ktoré dostávali od agentov z Európy, neanalyzovali, neporovnávali, nepreverovali, ale rovno ich kládli na stôl Stalinovi. Nech ich sám posúdi a sám sa aj rozhodne, za čo bude aj zodpovedať. A tu prebiehala aj hra zo strany Veľkej Británie a tiež zo strany Nemecka – permanentná dezinformácia: bude vojna, nebude, kedy bude. Rozumiete, je to veľmi zložitá vec, a ňou sa mali zaoberať tam na Lubianke a v oblasti Gogoľského bulváru, kde mala sídlo naša rozviedka.
Toto nebola kompetencia Stalina, aby vedel, ktorá informácia je pravá a ktorá falošná – nemohol sa tým zaoberať, veď na to je predsa rozviedka. A jemu nosili správy – bude vojna a ďalšia správa – nebude vojna, a ak bude, tak vtedy, a možno nie vtedy. Ale to, že bude – sme každopádne vedeli. Nebola to náhoda, že predtým ako nás Nemci napadli, naše politbyro už zasadalo nonstop. A Kuznecov – národný komisár vojensko-morskej flotily – vydal lodiam príkaz aby boli pripravené k napadnutiu. Chápali sme, že čoskoro to príde, no aj tak sme nemohli nič zmeniť – za niekoľko dní nie je možné odročiť napadnutie alebo dokázať zostrojiť lode a vyrobiť nevyhnutné množstvo techniky.
Otázka: Dobre, potom je tu ešte ďalší „argument expertov“ o tom, že keď padol Minsk, Stalin úplne prepadol zúfalstvu: „Existuje kniha tých, čo navštevovali Stalinov kabinet v Kremli (kniha príchodov/odchodov)*, kde je uvedené, že Vodca nie je celý deň v Kremli, ani na ďalší deň, 28 júna...“
Jurij Žukov: Nič také! Môžete sami zájsť do „Leninky“ (štátna knižnica v Moskve)*, otvoriť si túto knihu – knihu návštevníkov Stalinovho kabinetu v Kremli –, bola publikovaná pred niekoľkými rokmi a sami uvidíte, že len jeden deň v jeho kabinete nikto nebol, a to vtedy, keď sa Stalin pohádal na komisariáte s Žukovom. Vynadal im všetkým za to, že nevedia, čo sa deje na fronte a kde je línia frontu a v hneve odišiel na „blízku chatu“ (neoficiálny názov jeho rezidencie č.2), kam zakrátko za ním prišli Molotov a Malenkov a spoločne vytvorili štátny výbor obrany.
Otázka: A tu je k pokračovaniu jazdy na „blízku chatu“: „A vtedy najbližší spolubojovníci – Klim Vorošilov, Malenkov, Bulganin sa rozhodujú... ísť na „blízku chatu“, čo sa kategoricky nesmelo robiť bez výzvy „pána“. Stalina tam nakoniec našli bledého, skľúčeného a začuli jeho neobyčajné slová: „Lenin nám zanechal veľkú ríšu, a my sme ju presrali“.
Jurij Žukov: To sú lži! Chruščovové výmysly! Pretože ani Vorošilov, ani Bulganin v ten deň nikde nejazdili a nikdy nehovorili, ako našli Stalina. Pretože by ich ihneď usvedčili zo lži. Navyše – dokumenty ohľadom tohoto sa chránia v druhom archíve - RGASPI! (Ruský štátny archív sociálno-politickej histórie), ktorý nespadá pod kompetenciu Mironenka. Všetky dokumenty, spojené s touto udalosťou sú iba v tomto jednom archíve, a nie u Mironenka! A všeobecne povedané, je trochu od veci, aby chemik hovoril o fyzike, alebo fyzik sa plietol do biológie. Mironenko sa zachoval približne takto.
Otázka: Jurij Nikolajevič, a Vám sa nezdá neadekvátne, aby sa historik všeobecne odkazoval na spomienky Chruščova?
Jurij Žukov: To nie je potrebné – nehovorte mi o „spomienkach Chruščova“ – je to všetko lož od začiatku do konca.
Otázka: Jurij Nikolajevič, vďaka že ste pomohli rozptýliť tieto mýty.
Jurij Žukov: Nech sa páči. To o čom som si myslel, že vedia všetci, ako sa zdá, už všetci stihli zabudnúť. Pre mňa je toto, o čom som rozprával, bežnou axiómou. A myslím si, že by to malo byť napísané vo všetkých školských učebniciach. Aj v univerzitných tiež.
i * tu doplním, že to prebehlo ešte v marci 1938, súbežne s Hitlerovým zachvátením Rakúska, kde tieto plány Poľsku napokon prekazil Sovietsky zväz. http://www.kulakoff.org/mystati/polsha.htm
překlad: jardob
Informační báze KSBPřed bědami se nesehni, na Boha se spolehni.
Historie není věda, historie je v davově-"elitárních" společnostech nástroj řízení.
Nikdy nevíte, před jakými neštěstími Vás zachránila obyčejná smůla.