14.8.2017
z knihy Dialektika a ateizmus: dvě neslučitelné podstaty
Začneme tým, že jasne sa vyhraníme vo svojom názore:
Objektívna realita — to je vlastne Život v maximálne všeobecnom zmysle tohto slova. Život, to je Boh a Bohom stvorený Vesmír, predstavujúci sám o sebe živý organizmus. Život vo svojich vyšších prejavoch je rozumný, nesie v sebe objektívny zmysel, ktorý môže byť osvojený hociktorým subjektívnym rozumom, pretože Život v sebe obsahuje Jazyk (ako prostriedok na odovzdávanie zmyslu od jedného subjektu k druhému) a prúd udalostí v Živote predstavuje rozprávanie.
Materializmus tento stvorený Vesmír nazýva «matériou»; a panteizmus1, narážajúc na prejavy činnosti vyššieho rozumu (než ľudského), tento Vesmír (tzv. «matériu») — zbožstvuje (Podľa panteizmu vyšším rozumom nie je Boh, Tvorca a Všedržiteľ, ale je ním jedna z vlastností samotného nestvoreného Vesmíru).
Žiaden rozum sám osebe nemôže vyprodukovať nijaký intelektuálno-rozumový dôkaz existencie Boha (vrátane, ani na nejakom «experimentálnom základe»), rovnako ako nemôže na rovnakých princípoch vyprodukovať dôkazy neexistencie Boha.
No Život medzi iným do seba zahrňuje aj etiku (vzájomné vzťahy slobodne rozumných2 subjektov), vyjadrujúcu mravy živých slobodne rozumných subjektov a ich množín (a tiež rozumných množín, ktorých elementy individuálne rozumné nie sú).
A v Živote dôkazy Svojej existencie dáva Boh — Tvorca a Všedržiteľ — Sám osobne každému, kto sa vedome zaoberá touto otázkou: a spočívajú v tom, že životné okolnosti subjektu sa menia v súlade so zmyslom jeho modlitieb tým zjavnejšie a viditeľnejšie, čím viac je on sám vnímavý k reči Boha, keď sa Boh sám obracia k subjektu cez jeho vnútorný svet, cez iné subjekty alebo v Jazyku Života, plodiac súhry životných okolností jak vôkol, tak aj vo vnútri subjektu. A tieto dôkazy majú mravno-etický charakter, pretože súhry okolností majú mravne a eticky podmienený zmysel a účel vo vzťahu k životu subjektu, ktorý prejavil záujem o otázku existencie Boha.
Bohom dávané dôkazy Svojej existencie sú objektívne v tom zmysle, že sú dávané subjektu, ktorý nad nimi nemá moc, no z druhej strany — ich charakter je podmienený aj subjektom v tom zmysle, že ony zodpovedajú presne jeho osobnostnému rozvoju, osobitostiam jeho vnímania a chápania sveta.
A v dôsledku takejto dvojakej podmienenosti sú tieto dôkazy jedinečné a svojim spôsobom neopakovateľné pre každého. Prichádzajú v skutočnom a skrytom (pred druhými) dialógu s Bohom, ktorý si človek uvedomuje. Práve z dôvodu tohto mravno-eticky podmieneného a jedinečného (pre každého) dôkazu Božej existencie — žiadne intelektuálno-rozumové, logické dôkazy Božej existencie a ako ani dôkazy Jeho neexistencie nie sú.
Čo sa týka «experimentálnych dôkazov», tak etika (vzájomné vzťahy subjektov) nemôže byť založená na základe «experimentálneho» postranného testovania otázkami typu: „Ako sa zachová druhý človek, keď sa ja zachovám takto, alebo vytvorím okolo neho takéto podmienky?“ Každý, kto pripravuje test alebo navrhuje nejaký test druhému kvôli tomu, aby potom na základe výsledkov testu s ním budoval nejaké vzťahy, objektívne (t.j. nezávisle od chápania tohto faktu a svojej vôle) takto generuje protitest vo vzťahu k nemu samému, v ktorom sa odkrýva najmä jeho osobná nedôvera k testovanej strane, ktorá vo väčšine prípadov nie je ničím motivovaná, okrem vlastných strachov, vypočítavosti alebo nejakej zaujatosti testujúcej strany. V dôsledku toho, strana pokúšajúca sa testovať druhú stranu dostáva vo väčšine prípadov veľmi nízke hodnotenie v tomto protiteste, ktorý sama vyvolala, pretože testovaná strana vycíti neprirodzenú umelosť tohto testovania, čosi ako úmyselnú faloš a neúprimnosť v správaní sa testujúcej strany voči svojej osobe.
Vzájomné vzťahy osoby a Boha sa v Živote na základe takéhoto prístupu netvoria. Boh varoval ľudí pred «experimentmi» vo vzťahu k Sebe, tie oddávna dostávali názov «pokúšať Boha»3.
No subjektívnu zložku tejto podmienenosti (Bohom predkladaných dôkazov Svojej existencie) mnohí chybne označujú puncom plnej a dostatočnej odpovede na skúmanú otázku4. Vôbec pritom nevnímajú objektívnu zložku problematiky, a hodnotia presvedčenie druhých ľudí o existencii Boha ako ich čistý subjektivizmus, ktorý nemá pod sebou žiadny objektívny základ, pretože toto presvedčenie druhých o Božej existencii je akoby len ich vlastným výmyslom a dôsledkom halucinácií, a tiež výsledkom ich dôvery cudzím podvodníkom5.
No lepšie na tom nie je ani ten, kto prišiel k «viere v jediného Boha» (ako aj k viere v nejakých iných bohov) a je v nej natoľko «pevný» a «zaťatý», že akoby ani nemal potrebu v živých dôkazoch Božej existencie. Hoci takýto „veriaci“ hodnotí presvedčenie ateistov o Božej neexistencii ako ich vlastný neopodstatnený subjektivizmus, predsa len aj on sám tiež zotrváva v zajatí subjektivizmu, avšak iného typu — v zajatí subjektivizmu autorov dogiem tej vierouky, ktorú nasleduje.
Boh nepotrebuje dokazovať Svoju existenciu, a ani človek nepotrebuje aby mu Boh opakovane každý deň dokazoval jeden a ten istý objektívny fakt Svojej existencie.
No život človeka v súlade s Bohom — predstavuje vedomý dialóg s Bohom skrze životné udalosti človeka a okolnosti, pred ktoré Boh človeka postaví.
A hoci sa Boh v Živote tak či onak neprestajne prihovára každému človeku, no už prvé a jednorazové uvedomenie si človekom tohto faktu, na základe nejakých javov v jeho vnútornom i všetkými zdieľanom vonkajšom svete, sa stáva pre človeka dôkazom Božej existencie.
Preto odmietanie ľuďmi «pevnými» a «zaťatými» vo viere — Božích dôkazov svojej existencie, adresovaných každému z nich osobne, v skutočnosti v mnohých prípadoch predstavuje ich principiálne odmietnutie nadviazania (život harmonizujúceho) dialógu s Bohom. Vo výsledku títo «pevne» a «zaťato» veriaci «v Boha», nevnímaví k osloveniam Boha v ich živote, sa sami menia na biorobotov-zombi, ktorí s vytrvalosťou, hodnej lepšieho využitia, sa snažia do dogiem svojich vieroúk tvrdošijne napasovať Život, vrátane diktovania Bohu, čo a ako má byť uskutočnené v Jeho Zámere.
Takéto odmietnutie život harmonizujúceho dialógu s Bohom, hoci ich motivácie sú rozdielne, je to čo spája aj bezducho veriacich v to, že Boh existuje, aj tých, čo sú presvedčení, že Boh neexistuje. Jedno aj druhé je však život disharmonizujúcim ateizmom.
Preto to, čo je napísané o dôkazoch Božej existencie — samo osebe nie je dôkazom Božej existencie, ale len informáciou pre každého o možnosti takýto dôkaz6 získať.
Avšak žijeme v spoločnosti, v ktorej by získanie takéhoto skrytého i Zjaveného dôkazu znamenalo pre veľmi veľa ľudí obrovský problém, pretože by ich postavilo pred voľbu:
-
buď pokračovať vo vedení tej existencie, akú viedli doteraz, nazývajúc to raz životnou radosťou, inokedy nezmyselným a bezcieľnym trápením;
-
alebo zmeniť svoje mravy, etiku a začať, napokon, žiť v zmysluplnom súlade s Bohom v duchu Jeho Zámeru.
A pre mnohých je výhodnejšie nevedieť o možnosti takejto voľby, pretože sa už zžili s prvou možnosťou, a desí ich samotná možnosť, že Boh v Živote nie je taký, ako o Ňom učia služobníci príslušného kultu. A začať žiť v súlade s Ním — znamená zrieknuť sa svojho aktuálneho «automatického» životného štýlu, vzdať sa spoločnosti uviaznutej v nerestiach, a «osamote» (ako sa im zdá, čo mnohých desí) sa povzniesť nad jej historicky sformované tradície, kulty, celkovú kultúru a nasmerovanie ich zmien pod vplyvom vášní a bezduchej inercie; avšak povzniesť sa nad spoločnosťou kvôli návratu do spoločnosti a kvôli zmene orientácie jej života.
Ďalší by uprednostnili prvú možnosť, no radi by túto voľbu urobili vo Svete, nad ktorým niet neobmedzenej moci Boha, ktorý Seba obmedzuje len Ním samotným zvolenou etikou — byť milostivý.
Okrem toho sú aj takí, ktorí si kladú požiadavky na dôkazy Božej existencie, čo v zamlčaní predpokladá «bezcitnosť» a pomätenosť Boha, kvôli čomu hľadajú dôkazy mimo rozumného dialógu s Ním, a samozrejme nič nenachádzajú; a niektorí vychádzajú z túžby «chmatnúť Boha za bradu» a aby Boh «im robil poslíčka», nevšímajúc si toho, že sa stávajú podobnými starene z „Rozprávky o zlatej rybke“ A.S.Puškina. Mnohí však skrátka zotrvávajú v omyle alebo sa stávajú nevnímavými.
A nerozumní zasa chybne stotožňujú prejavy Všedržiteľnosti, adresované osobne rôznym ľuďom, aj Božie dopustenie vo vzťahu k rôznym ľuďom osobne, s bezdôvodnou, bezcieľnou, mravne a eticky nemotivovanou náhodou (mal šťastie alebo smolu — v závislosti od ich mravne podmieneného vzťahu k «náhodám»). Tí čo sa stali nevnímavými — bez preskúmania a pochopenia prehliadajú mnohé z toho, pred čo ich stavia Život, čím si sami pre seba kopú nepriechodnú priepasť medzi sebou a Životom.
1 «Panteizmus» — z gréckeho: «pan» = všetko a «theos» = boh — zbožstvenie Prírody, t.j. ateizmus vo forme povýšenia na úroveň samotného Boha (Tvorcu a Všedržiteľa) Jeho vlastného výtvoru.
2 Bez rozumu, slobodného v tvorbe línie svojho správania voči druhým subjektom, slobodného v určení si pre seba možného a nemožného (vrátane toho predpokladaného), prípustného a neprípustného, nemožno hovoriť o etike: možno hovoriť len o genetikou alebo kultúrou naprogramovaných automatizmoch (možno aj mnohovariantných) reagovania na okolie a ich činy.
3 Nový Zákon, Matúš kap. 4 rozpráva o takomto testovaní: «1. Vtedy Duch Ježiša zaviedol do púšte, aby ho diabol pokúšal, 2. a postil sa štyridsať dní a štyridsať nocí, až nakoniec vyhladol. 3. A pristúpil k nemu pokušiteľ a povedal: ak si Syn Boží, povedz, aby sa tieto kamene zmenili na chleba. 4. On mu ale odpovedal: je napísané: nie len chlebom bude žiť Človek, ale každým slovom, vychádzajúcim z Božích úst. 5. Potom Ho diabol vedie do svätého mesta a stavia Ho na krídlo chrámu, 6. a hovorí Mu: ak si Syn Boží, hoď sa dole, veď je napísané: Anjelom svojim dá prikázanie o Tebe, a ponesú Ťa na rukách, aby si si nezranil nohu o kameň. 7. Ježiš mu povedal: je tiež napísané: nepokúšaj Hospodina Boha tvojho. 8. Znova Ho diabol vedie na dosť vysokú horu a ukazuje mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu, 9. a hovorí Mu: toto všetko Ti dám, ak, padnúc na zem, sa mi pokloníš. 10. Vtedy mu Ježiš povedal: odíď odo mňa, satan, lebo je napísané: Hospodinovi Bohu tvojmu sa klaňaj a Jemu jedinému slúž. 11. Vtedy ho diabol zanechal, a hľa, pristúpili Anjeli a posluhovali Mu».
Avšak, ako sa vyjasnilo, synodálny preklad Biblie do súčasného ruského jazyka na tomto miesto obsahuje podvod. V originálnych gréckych textoch Ježiš hovorí: «Nasleduj ma, satan...». Zmyslom analogický text je aj v Ostrožskej Biblii (prvotlačiara Ivana Fjodorova): «Poď za mnou, satan...» (Matúš, 4:10). Z toho možno pochopiť, že Ježiš sa k satanovmu návrhu postavil ako k prázdnej blafu podvodníka, a nie ako k reálnej ponuke „kniežaťa tohto sveta“; navyše, skrze Krista bolo Zhora satanovi ponúknuté pokánie (priznanie si chýb*) a poslušnosť, ktoré on odmietol.
Tú istú epizódu v kap. 4 opisuje Lukáš analogicky Matúšovi, iba s tým rozdielom, že u Lukáša je iné poradie návrhov, zvádzajúcich Krista.
4 Tu sa má na mysli prístup niektorých ľudí: „Nemožno to logicky dokázať vlastným rozumom, tak to vlastne neexistuje. Načo veriť v niečo, čoho existenciu neviem dokázať?“. Z toho ale zároveň vyplýva fakt, že presvedčiť sa o Božej existencii možno len v spolupráci s Bohom, spojením vlastného úprimného záujmu, iniciatívy a Jeho vôle. Musí vzniknúť vzájomný, úprimný dialóg. – pozn. prekl.
5 Jedna z prác B.Spinozu (1632 — 1677), ktorého radia medzi panteistov, sa tak aj volá: „Traja veľkí podvodníci“, a v nej sú vyjadrené jeho názory na činnosť Mojžiša, Ježiša a Mohameda. Ohovoriac a krivo obviniac menovaných, B.Spinoza, ako aj mnohí ďalší ateisti, neodhalil biblické «svetové zákulisie», následkom čoho ono prispôsobilo jeho výtvory k svojim potrebám: existujú „Traja veľkí podvodníci“, no neexistuje luhajúce «svetové zákulisie», ktorého moc je založená na šírení lži a utvrdení ľudí v tom, že práve lož je pravda, a samotné «svetové zákulisie» existuje len v chorých predstavách psychopatov.
6 Navyše dôkaz, ktorý zodpovedá kritériám praktického overenia, čo je v „dialektickom“ materializme hodnotené ako kritérium pravdivosti ľudských predstáv o objektívnom svete. To znamená, že ak materialista po prečítaní tohto bude čestný sám pred sebou a pred „dialektickým“ materializmom, tak sa nevyhnutne stane človekom dôverujúcim Bohu a prestane byť „dialektickým“ materialistom. No a ak sa zachová nečestne, to je iná vec: učenie Marxa je samovražedné pre tých, čo sa mu podriaďujú, pretože je nepravdivé...
Informační báze KSB